Dôkazné bremeno

Daňové konanie predstavuje pre mnohých podnikateľov zložitú spleť predpisov a termínov, ktorú nemožno podceniť vzhľadom na jej priamy dopad na verejné financie. Každoročné úniky na DPH aj na dani z príjmov dosahujú desiatky miliárd eur v rámci EÚ. Nesprávne alebo nepodané daňové priznanie pritom otvára cestu k začatiu daňového konania, ktorého výsledkom môžu byť sankcie a úroky.

Rozhodnutia daňových orgánov (správcu dane - daňového úradu a odvolacieho orgánu - Finančného riaditeľstva SR) často poukazujú v odôvodnení svojich rozhodnutí na dôkazy získané v trestnom konaní. Otázkou možnosti použitia takýchto dôkazov v daňovom konaní sa zaoberal Súdny dvor EÚ vo veci C-419/14, WebMindLicenses Kft. a tiež aj Najvyšší správny súd SR vo veci sp. zn. 4Sfk/110/2022, z ktorého vyplýva, že Uznesenie o vznesení obvinenia a ani skutkové zistenia v ňom obsiahnuté nemôžu byť považované za priamy dôkaz v zmysle daňového procesného zákona (daňového poriadku).

Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom a iba ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť daňový výdavok, alebo nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený.

Rozhodnutia daňových orgánov (správcu dane – daňového úradu a odvolacieho orgánu – Finančného riaditeľstva SR) často poukazujú v odôvodnení svojich rozhodnutí na dôkazy získané v trestnom konaní. Otázkou možnosti použitia takýchto dôkazov v daňovom konaní sa zaoberal Súdny dvor EÚ vo veci C-419/14, WebMindLicenses Kft. a tiež aj Najvyšší správny súd SR vo veci sp. zn. 4Sfk/110/2022, z ktorého vyplýva, že Uznesenie o vznesení obvinenia a ani skutkové zistenia v ňom obsiahnuté nemôžu byť považované za priamy dôkaz podľa daňového procesného zákona (daňového poriadku).

Daň z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“) ako druh nepriamej dane je jedným z najrozšírenejších daňových systémov, ktorý zohráva významnú úlohu v hospodárskych procesoch všetkých krajín Európskej únie, vrátane Slovenskej republiky, v ktorej predstavuje jeden z najväčších príjmov do štátneho rozpočtu. Systém DPH primárne funguje na princípe povinnosti podnikateľov odvádzať daň v každom kroku dodávateľského reťazca. Aby sa však zabránilo prípadnému dvojitému zdaneniu a aby sa zjednodušila daňová zaťaženosť podnikateľov, európska ako aj národná legislatíva umožňuje podnikateľom tzv. odpočet DPH, ktorú zaplatili pri nákupe tovarov a služieb, ktoré používajú na výkon svojej podnikateľskej činnosti.

Vykonávanie dôkazov predstavuje podstatné štádium daňového konania. Jednotlivé dôkazy sú taktiež podkladom pre vydanie prvostupňového rozhodnutia správcom dane v daňovom procese. Posúdenie dôkazov je výlučným oprávnením správcu dane, pričom priebeh dokazovania si správca dane zhodnotí vo svojom rozhodnutí. Pri výklade pojmu "dôkaz" musí správca dane použiť extenzívne výkladové hľadisko. Správca dane pritom musí zohľadňovať všetky predložené a nadobudnuté dôkazy vo vzájomných súvislostiach, a to v prospech, aj neprospech daňového subjektu.

Dňa 1.7.2024 nadobudol účinnosť nový zákon, a to zákon č. 108/2024 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "zákon o ochrane spotrebiteľa"). Predmetný zákon schválila Národná rada SR v apríli tohto roku.

Správca dane je prvým subjektom, ktorý sa oboznamuje s podaným odvolaním daňového subjektu. Preto je jeho primárnou právnou povinnosťou posúdiť obsah podaného odvolania. Taktiež musí správca dane dôkladne zvážiť, či rozhodne o podanom odvolaní daňového subjektu v rámci autoremedúry v danom prípade. Pokiaľ sa tak však nestane, tak je správca dane povinný vyhotoviť predkladaciu správu. Predkladacia správa musí obsahovať jednotlivé obligatórne obsahové súčasti a predkladá sa odvolaciemu orgánu oprávnenému rozhodovať o podanom odvolaní daňového subjektu.

V letnom dvojčísle sme uverejnili prvú časť článku o oslobodení od DPH pri vývoze tovaru mimo Európskej únie a o preukazovaní dôkazného bremena. V tomto čísle prinášame jeho dokončenie.