Ing. Beáta Jarošová, PhD.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ uplatňovanie právnej úpravy Únie nemožno rozšíriť tak, aby krylo zneužívajúce konanie zo strany daňových subjektov, t.j. plnenia, ktoré nie sú vykonávané v rámci bežných obchodných transakcií, ale iba s cieľom získať zneužívajúcim spôsobom výhody stanovené právom Únie. Táto zásada zákazu zneužívajúcich konaní sa takisto uplatňuje v oblasti DPH, aj keď v zákone o DPH nie je vyjadrená v konkrétnom ustanovení.

Podľa procesného daňového predpisu, ktorým je zákon č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len „daňový poriadok“) je výkon daňovej kontroly limitovaný jedným rokom.

Ak platiteľ DPH neumožní správcovi dane vykonanie daňovej kontroly do troch mesiacov odo dňa jej začatia, podľa § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v z. n. p. (ďalej len „zákon o DPH“) nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom tretieho mesiaca, a to vo výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní. Uvedená lehota je prekluzívna. Ak nárok na odpočítanie dane už zanikol, jeho opakované uplatnenie zákon nepripúšťa.

Základ dane pri dodaní tovaru a poskytovaní služieb a pri intrakomunitárnom nadobudnutí tovaru tvorí všetko, čo zakladá odplatu, ktorú dodávateľ získal alebo má získať od kupujúceho alebo od tretej strany, a to vrátane dotácií priamo viazaných na kúpnu cenu. Dotácie poskytnuté na účely prevádzky dotovaného subjektu, nie sú súčasťou základu dane. V príspevku uvádzame prípady z rozsudkov Súdneho dvora EÚ, ktoré sa zaoberajú otázkou dotácií vo vzťahu k základu dane.

Právo na odpočítanie DPH ako neoddeliteľná súčasť mechanizmu DPH predstavuje základnú zásadu, ktorá je vlastná spoločnému systému DPH a ktorú v zásade nemožno obmedziť. Táto zásada vyplývajúca zo smernice 2006/112/ES bola transponovaná aj do slovenského zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v z. n. p. (ďalej len „zákon o DPH“). Na druhej strane túto zásadu nemožno chápať ako „absolútne právo platiteľa na odpočet DPH“. Pre priznanie práva na odpočítanie dane je potrebné, aby platiteľ preukázal splnenie hmotnoprávnych a formálnych podmienok. Správca dane však môže odoprieť právo na odpočítanie dane aj z dôvodu daňového podvodu a z dôvodu zneužitia práva. V prípade podozrenia z daňového podvodu je potrebné, aby platiteľ presvedčivo preukázal, že v obchodnom vzťahu postupoval obozretne.

Rozhodnutia daňových orgánov (správcu dane - daňového úradu a odvolacieho orgánu - Finančného riaditeľstva SR) často poukazujú v odôvodnení svojich rozhodnutí na dôkazy získané v trestnom konaní. Otázkou možnosti použitia takýchto dôkazov v daňovom konaní sa zaoberal Súdny dvor EÚ vo veci C-419/14, WebMindLicenses Kft. a tiež aj Najvyšší správny súd SR vo veci sp. zn. 4Sfk/110/2022, z ktorého vyplýva, že Uznesenie o vznesení obvinenia a ani skutkové zistenia v ňom obsiahnuté nemôžu byť považované za priamy dôkaz v zmysle daňového procesného zákona (daňového poriadku).

Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom a iba ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť daňový výdavok, alebo nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený.

Rozhodnutia daňových orgánov (správcu dane – daňového úradu a odvolacieho orgánu – Finančného riaditeľstva SR) často poukazujú v odôvodnení svojich rozhodnutí na dôkazy získané v trestnom konaní. Otázkou možnosti použitia takýchto dôkazov v daňovom konaní sa zaoberal Súdny dvor EÚ vo veci C-419/14, WebMindLicenses Kft. a tiež aj Najvyšší správny súd SR vo veci sp. zn. 4Sfk/110/2022, z ktorého vyplýva, že Uznesenie o vznesení obvinenia a ani skutkové zistenia v ňom obsiahnuté nemôžu byť považované za priamy dôkaz podľa daňového procesného zákona (daňového poriadku).

Komisný predaj sa realizuje na základe komisionárskej zmluvy, v podstate ide o odložený predaj, keď práva k tovaru prevedie vlastník (dodávateľ), t.j. komitent na predajcu (komisionára) až v okamihu, keď predajca nájde zákazníka pre daný tovar.

Na základe vládneho návrhu bol dňa 3. októbra 2024 schválený zákon č. 278/2024 Z.z., ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v súvislosti s ďalším zlepšovaním stavu verejných financií (tzv. konsolidačný balík). V časti VII. tohto zákona dochádza k úprave zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v z. n. p. (ďalej len „zákon o DPH“), pokiaľ ide o výšky sadzieb. Zavádza sa nová základná sadzba vo výške 23 % a znížené sadzby vo výške 5 % a 19 %.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ zásada prednosti práva Únie zakotvuje prednostné postavenie práva Únie pred právom členských štátov. Táto zásada ukladá všetkým orgánom členských štátov povinnosť zaručiť plný účinok jednotlivých noriem Únie. Ak už judikatúra Súdneho dvora EÚ poskytla jasnú odpoveď na otázku týkajúcu sa výkladu práva Únie, vnútroštátny súd musí urobiť všetko potrebné na to, aby bol tento výklad uplatnený.

Nedôvodná fakturácia dane z pridanej hodnoty (ďalej len "DPH"), resp. uvedenie DPH na faktúre nad rámec zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o DPH") má za následok povinnosť poskytovateľa plnenia (dodávateľa) odviesť túto DPH. Vyplýva to z článku 203 smernice 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH (ďalej len "smernica o DPH") a tiež z § 69 ods. 5 zákona o DPH.

Pri predaji ojazdených automobilov môže byť použitý "bežný režim" zdaňovania, pri ktorom je zdanená predajná cena, alebo "osobitný režim" v prípade predaja ojazdených automobilov, pri ktorom dochádza len k zdaneniu marže. V praxi však z faktúr od dodávateľov ojazdených automobilov z iných členských štátov nie vždy jednoznačne vyplýva, ktorý z uvedených režimov bol dodávateľom použitý.

V príspevku sa zaoberáme otázkami v súvislosti s transakciami uskutočnenými akciovou spoločnosťou, s ohľadom na príslušné ustanovenia zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o DPH") a smernice Rady  2006/112/ESz 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len "smernica o DPH").

Finančné služby, ktoré sú oslobodené od dane z pridanej hodnoty (DPH) v rámci legislatívy Európskej únie, zahŕňa a opisuje smernica Rady 2006/112/ESz 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len "smernica o DPH") v článku 135. Oslobodenie finančných činností od DPH v Slovenskej republike upravuje § 39 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o DPH"). Oslobodené od dane sú nielen finančné činnosti, ktoré poskytujú banky, ale aj tie, ktoré poskytujú nebankové subjekty.

Nájom v ubytovacích zariadeniach - ubytovacie služby, podliehajú zdaneniu (nie sú oslobodené od dane). Na účely DPH sa za ubytovacie zariadenie považuje hotel, motel, botel, penzión, turistická ubytovňa alebo iná ubytovňa pri poskytnutí krátkodobého ubytovania, ktorým sa rozumie ubytovanie na obdobie kratšie ako tri mesiace, chata, kemping a ubytovanie v súkromí.

Vymedzenie predmetu dane z pridanej hodnoty (DPH) podľa smernice 2006/112/ESz 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len "smernica o DPH") bolo prenesené do zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v z. n. p. (ďalej len "zákon o DPH") do ustanovení § 2 zákona o DPH, v prípade služby v § 2 ods. 1 písm. b), ako poskytnutie služby za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.

Pri preverovaní oprávnenosti uplatneného odpočítania dane z pridanej hodnoty (DPH) platiteľom dane v rámci daňovej kontroly by mal správca dane rozlišovať medzi požiadavkou na preukázanie: hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočítanie DPH, formálnych podmienok priznania práva na odpočítanie, odopretím nároku na odpočítanie DPH z dôvodu daňového podvodu a odopretím nároku na odpočítanie DPH z dôvodu zneužitia práva.

Pri preverovaní oprávnenosti uplatneného odpočítania DPH platiteľom dane v rámci daňovej kontroly správcu dane by mal správca dane rozlišovať medzi požiadavkou na preukázanie: hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočítanie DPH, formálnych podmienok priznania práva na odpočítanie, odopretím nároku na odpočítanie DPH z dôvodu daňového podvodu a odopretím nároku na odpočítanie DPH z dôvodu zneužitia práva.

Správne vymedzenie základu pre výpočet DPH je dôležité pre správne vyčíslenie sumy samotnej dane. Problematickým môže byť zložité, komplexné plnenie, pozostávajúce s viacerých rôznych činností, resp. prvkov. V týchto prípadoch je potrebné stanoviť, či ide o viac rôznych samostatných zdaniteľných plnení (dodaní tovarov a služieb), alebo ide o súvisiace plnenia (činnosti), v rámci ktorých existuje plnenie vedľajšie a hlavné, pričom výsledkom je len jedno zdaniteľné plnenie.