V príspevku uvádzame, za akých podmienok je možné takéto dôkazy použiť v daňovom konaní, aby boli v súlade so zásadami dokazovania podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len „daňový poriadok“).

Dôkaz – Začiatok formulára odpočúvanie telekomunikačnej prevádzky a zaistenie elektronickej pošty daňovým orgánom

Súdny dvor EÚ vo veci C‑419/14 WebMindLicenses Kft. zo dňa 17. 12. 2015 sa zaoberal otázkou, či môže daňový orgán na účely stanovenia existencie zneužitia práva v oblasti DPH použiť dôkazy zhromaždené v rámci súbežne vedeného a doposiaľ neukončeného konania trestnoprávnej povahy voči zdaniteľnej osobe prostredníctvom odpočúvania telekomunikačnej prevádzky a zaistenia elektronickej pošty.

Maďarská spoločnosť WML napadla použitie dôkazov získaných bez jej vedomia prostredníctvom odpočúvania telekomunikačnej prevádzky a zaistenia elektronickej pošty v rámci paralelného konania trestnoprávnej povahy, ku ktorému nemala prístup.

Podmienka dodržania práv zaručených právom Únie

Podľa Súdneho dvora EÚ právo Únie nebráni tomu, aby mohol daňový orgán v rámci správneho konania na účely stanovenia existencie zneužitia práva v oblasti DPH použiť dôkazy zhromaždené v rámci súbežne vedeného a doposiaľ neukončeného konania trestnoprávnej povahy, pod podmienkou dodržiavania práv zaručených právom Únie, osobitne Chartou základných práv Európskej únie. Za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.

Keďže odpočúvania telekomunikačnej prevádzky predstavujú zásahy do výkonu práva zaručeného článkom 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol podpísaný v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), predstavujú tiež obmedzenie výkonu zodpovedajúceho práva upraveného v článku 7 Charty.

To isté platí pre zaistenie elektronickej pošty počas prehliadok v obchodných alebo podnikateľských priestoroch fyzickej osoby v mieste bydliska alebo v priestoroch obchodnej spoločnosti, ktoré rovnako predstavujú zásahy do výkonu práva zaručeného článkom 8 EDĽP.

Takéto obmedzenia tak môžu nastať, iba ak sú stanovené zákonom a ak sú za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality nevyhnutné a skutočne zodpovedajú cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou. V súlade s touto zásadou opatrenia, ktoré majú členské štáty možnosť prijať, nemôžu ísť nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie cieľov spočívajúcich v zabezpečení správneho vyberania DPH a predchádzaniu podvodom.

Keďže vo veci C-419/14 boli odpočúvania telekomunikačnej prevádzky a zaistenie elektronickej pošty vykonané v rámci konania trestnoprávnej povahy, musia byť ich cieľ a potreba posúdené vzhľadom na toto konanie. Investigatívne opatrenia vykonané v rámci trestnoprávneho konania najmä s cieľom stíhania porušení v tejto oblasti majú cieľ, ktorý zodpovedá cieľu všeobecného záujmu uznaného Úniou.

Daňový úrad zaistil elektronickú poštu bez súdneho povolenia. V tejto súvislosti treba uviesť, že bez predchádzajúceho súdneho povolenia vyžaduje ochrana jednotlivcov proti svojvoľným zásahom verejnej moci do práv zaručených článkom 7 Charty právny rámec a striktné obmedzenie takéhoto zaistenia. V predmetnej veci nebolo potrebné skúmať, či prenos dôkazov orgánom povereným trestným vyšetrovaním a ich získanie orgánom, ktorý viedol správne konanie, aby ich použil, predstavuje porušenie práva na ochranu osobných údajov zaručeného článkom 8 Charty, keďže WML nie je fyzickou osobou a nemôže sa tak odvolávať na túto ochranu, pretože jej obchodné meno neidentifikuje žiadnu fyzickú osobu.

Vzhľadom na článok 7 Charty však treba uviesť, že použitie dôkazov získaných v rámci doposiaľ neukončeného konania trestnoprávnej povahy prostredníctvom odpočúvaní telekomunikačnej prevádzky a zaistenia elektronickej pošty daňovým orgánom predstavuje obmedzenie výkonu práva zaručeného týmto článkom. Preto treba preskúmať, či toto použitie spĺňa aj požiadavky uvedené v článku 52 ods. 1 Charty.

Požiadavka, aby každé obmedzenie výkonu tohto práva bolo stanovené zákonom, zahŕňa, že právny základ, ktorý umožňuje použitie uvedených dôkazov daňovým orgánom musí byť dostatočne jasný a presný, tým, že sám definuje rozsah obmedzenia výkonu práva zaručeného článkom 7 Charty a dáva určitú ochranu proti prípadným svojvoľným zásahom tohto orgánu.

Právo na obhajobu

Dodržiavanie práva na obhajobu tak predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá sa uplatní vtedy, ak má správny orgán v úmysle prijať voči osobe rozhodnutie, ktoré nepriaznivo zasahuje do jej postavenia. Na základe tejto zásady sa musí osobám, ktorých záujmy toto rozhodnutie významnou mierou ovplyvňuje, umožniť, aby mohli účinne vyjadriť svoje stanovisko ku skutočnostiam, z ktorých správny orgán zamýšľa vychádzať pri svojom rozhodnutí. Túto povinnosť majú správne orgány členských štátov, keď prijímajú rozhodnutia patriace do oblasti pôsobnosti práva Únie, napriek tomu, že právna úprava Únie túto formálnu požiadavku výslovne nestanovuje.

Daňový orgán dal spoločnosti WML prístup k prepisom telefonických rozhovorov a k elektronickej pošte, ktoré boli použité ako dôkazy pri podložení rozhodnutia o dorubení dane, WML mala možnosť byť v súvislosti s týmito dôkazmi vypočutá pred prijatím uvedeného rozhodnutia.

Pokiaľ ide o právo na účinný prostriedok nápravy zaručený článkom 47 Charty a následky, ktoré treba z porušenia práv zaručených právom Únie vyvodiť, podľa tohto článku každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Účinnosť súdneho preskúmania zaručeného týmto článkom vyžaduje, aby súd rozhodujúci o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia mohol overiť, či dôkazy, ktoré k tomuto rozhodnutiu viedli, neboli získané a použité v rozpore s právami zaručenými uvedeným právom a najmä s Chartou.

Táto požiadavka je splnená, ak súd rozhodujúci o žalobe proti rozhodnutiu daňového orgánu o dorubení DPH je oprávnený skontrolovať, že dôkazy pochádzajúce zo súbežne vedeného a doposiaľ neukončeného konania trestnoprávnej povahy voči zdaniteľnej osobe, ktoré viedli k tomuto rozhodnutiu, boli získané v tomto konaní trestnoprávnej povahy v súlade s právami zaručenými právom Únie, alebo sa mohol na základe už vykonaného preskúmania trestnoprávnym súdom v rámci kontradiktórneho konania prinajmenšom uistiť, že uvedené dôkazy boli získané v súlade s týmto právom.

Pokiaľ táto požiadavka nie je splnená, a teda právo na prostriedok nápravy nie je účinné, alebo v prípade porušenia iného práva zaručeného právom Únie, dôkazy získané v rámci konania trestnoprávnej povahy a použité v konaní daňového úradu nemôžu byť pripustené a napadnuté rozhodnutie, ktoré spočíva na týchto dôkazoch, sa musí zrušiť, ak sa z tohto dôvodu stane nepodložené.

Záver Súdneho dvora EÚ

• Právo Únie nebráni, aby mohol daňový orgán na účely stanovenia existencie zneužitia práva v oblasti DPH použiť dôkazy zhromaždené v rámci súbežne vedeného a doposiaľ neukončeného konania trestnoprávnej povahy voči zdaniteľnej osobe napríklad prostredníctvom odpočúvania telekomunikačnej prevádzky a zaistenia elektronickej pošty, pod podmienkou, že získanie takýchto dôkazov v rámci uvedeného konania trestnoprávnej povahy a ich použitie v rámci správneho konania neporušuje práva zaručené právom Únie.
• Prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil, či odpočúvania telekomunikačnej prevádzky a zaistenie elektronickej pošty boli investigatívnymi prostriedkami upravenými zákonom a nevyhnutnými pre konanie trestnoprávnej povahy, a na druhej strane, či použitie dôkazov získaných takýmito prostriedkami bolo tiež povolené zákonom a nevyhnutné.
• Okrem toho treba overiť, či v súlade so všeobecnou zásadou dodržiavania práva na obhajobu mala zdaniteľná osoba v rámci správneho konania možnosť prístupu k týmto dôkazom a byť v súvislosti s nimi vypočutá. Pokiaľ zdaniteľná osoba nemala takúto možnosť, alebo dôkazy boli získané v rámci konania trestnoprávnej povahy alebo použité v správnom konaní v rozpore s článkom 7 Charty základných práv Európskej únie, musí súd tieto dôkazy vylúčiť a uvedené rozhodnutie zrušiť, ak sa z tohto dôvodu stane nepodložené.

Zápisnice o výsluchu svedkov z trestného konania a Uznesenie o vznesení obvinenia použité v daňovom konaní

Otázkou možnosti použitia takýchto dôkazov v daňovom konaní sa zaoberal Najvyšší správny súd SR vo veci sp. zn. 4Sfk/110/2022 z 24. apríla 2024. Rozhodnutia daňových orgánov, na základe ktorých nebolo daňovému subjektu priznané právo na odpočítanie DPH z dôvodu jeho vedomého zapojenia do daňového podvodu, v odôvodnení poukazovali okrem iného aj na Zápisnice o výsluchu svedkov z trestného konania a Uznesenie o vznesení obvinenia.

Zápisnice o výsluchu svedkov

Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku v daňovom konaní ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a ohliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Svedecké výpovede získané orgánmi činnými v trestnom konaní je možné použiť v daňovom konaní za predpokladu, že s týmito výpoveďami správca dane oboznámil kontrolovaný daňový subjekt a umožnil mu sa k nim vyjadriť. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ (Rozsudok vo veci C-419/14 zo dňa 17. 12. 2015) vyplýva, že správca dane môže použiť svedecké výpovede z trestného konania, ak boli získané zákonne a ak bol kontrolovaný daňový subjekt s výpoveďami počas daňovej kontroly, resp. počas daňového konania oboznámený.

Zopakovanie výsluchu svedkov na účely daňového konania

Pokiaľ daňový subjekt (vo veci. 4Sfk/110/2022) tvrdil, že je potrebné zopakovať v daňovom konaní výsluchy svedkov už skôr vypočutých v trestnom konaní, pretože správca dane je povinný zistiť skutočný stav veci, správny súd poukázal na to, že platiteľ dane preukazuje skutočnosti špecifikované v § 24 ods. 1 daňového poriadku. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora EÚ. Dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa § 20 daňového poriadku správca dane má povinnosť predvolať osobu, ktorej osobná účasť je pri správe daní nevyhnutná. Ktorú konkrétnu osobu je potrebné predvolať, je na zvážení správcu dane. Ustanovenie § 25 daňového poriadku je formulované ako „povinnosť každej osoby vypovedať ako svedok“ a nie ako „povinnosť správcu dane vypočuť každú osobu ako svedka“. Vypočutie svedka je len jedným z viacerých procesných inštitútov za účelom zistenia skutočností relevantných pre správne určenie dane.

Orgány verejnej správy si musia byť vedomé špecifík dôkazu (výpovede obvineného) majúceho pôvod v trestnom konaní a musia vždy zvažovať, či je tento dôkaz súladný s ďalšími dôkazmi získanými v daňovom konaní a hodnotiť ho s nimi vo vzájomných súvislostiach. Zároveň sa však môžu na žiadosť daňového subjektu pokúsiť znovu o výsluch obvineného v daňovom konaní ako svedka. Nie je však možné, aby dôkaz získaný z výpovede obvineného v trestnom konaní bol jediným rozhodujúcim dôkazom, na ktorom správca dane, resp. žalovaný založia svoje rozhodnutia.

Správca dane sa preto nemá obmedziť iba na dôkazy majúce pôvod v trestnom konaní, ale vykonať aj ďalšie procesné úkony, vrátane výsluchu svedkov, v záujme preverenia sporných zdaniteľných obchodov, pričom daňovému subjektu má umožniť oboznámiť sa so všetkými skutočnosťami zistenými v rámci daňového konania (vrátane obsahu výpovedí svedkov obsiahnutých v Zápisniciach o výsluchu fyzických osôb v postavení svedka, resp. obvineného v trestnom konaní a s výsledkami medzinárodnej výmeny informácií).

Správca dane vykoná výsluch svedkov u ktorých to je možné, nie je to možné u tých, ktorí sa na predvolanie nedostavili a nebolo úspešné ani ich predvedenie. Na druhej strane daňový subjekt sa môže (a má využiť svoje právo) v priebehu daňovej kontroly k týmto výpovediam konkrétne vyjadriť a produkovať argumentáciu, ktorou by pravdivosť tvrdení označených svedkov spochybnil a navrhol vypočutie svedkov v daňovom konaní za svojej účasti. Dôležité je, aby orgány verejnej správy v priebehu daňového konania daňovému subjektu umožnili realizovať jemu patriace procesné práva.

Uznesenie o vznesení obvinenia ako dôkaz

Podľa správneho súdu vo veci 4Sfk/110/2022, Uznesenie o vznesení obvinenia bol správca dane oprávnený použiť ako dôkaz pri výkone daňovej kontroly a v následných daňových konaniach, napriek tomu, že trestné konanie vo veci, ktorej sa Uznesenie týka, ešte nebolo ukončené. Podľa § 22 ods. 2 daňového poriadku správca dane si nemôže ako o predbežnej otázke urobiť úsudok o tom, či a kým bol spáchaný trestný čin, alebo priestupok, alebo o osobnom stave fyzickej osoby. Správca dane použitím predmetného Uznesenia ako dôkazu pri správe daní neporušil § 22 ods. 2 daňového poriadku, ani prezumpciu neviny podľa zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v z. n. p. (ďalej len „Trestný poriadok“) a medzinárodných dokumentov v oblasti ľudských práv a slobôd, pretože správca dane si neurobil úsudok o spáchaní trestného činu alebo priestupku, ale správca dane skutočnosti uvedené v Uznesení použil ako nepriame dôkazy k úplnému zisteniu skutkového stavu v správnom konaní.

Avšak odôvodnenie, v ktorom sú prevzaté celé časti odôvodnenia z rozhodnutia vydaného orgánom činným v trestnom konaní, vrátane hodnotenia dôkazov vykonaných orgánom činným v trestnom konaní, nespĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia rozhodnutia orgánu verejnej správy v zmysle § 63 ods. 5 daňového poriadku, a preto sú podľa správneho súdu rozhodnutia daňových orgánov nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Správny súd tiež poukázal na to, že v rozhodnutí odvolacieho orgánu (FR SR) nie sú uvedené žiadne úvahy, z ktorých by bolo zrejmé, ako sa odvolací orgán vysporiadal s odvolacou námietkou žalobcu o neprípustnosti použitia predmetného uznesenia ako dôkazu v daňovom konaní.

Rozhodnutie odvolacieho orgánu musí obsahovať náležitosti stanovené v § 63 ods. 5 daňového poriadku, podľa ktorého sa v odôvodnení rozhodnutia okrem iného uvedie, ako sa orgán verejnej správy vysporiadal s námietkami daňového subjektu. V predmetnej veci táto náležitosť chýbala, správny súd preto dospel k záveru, že tak rozhodnutia daňových orgánov sú nepreskúmateľné, preto je daný dôvod na ich zrušenie.

Právny význam Uznesenia o vznesení obvinenia v trestnom konaní

Uznesenie o vznesení obvinenia je procesným úkonom, ktorým sa proti určitej osobe začína trestné stíhanie za konkrétny skutok, ktorý je trestným činom a súčasne sa určuje procesné postavenie tejto osoby v trestnom konaní ako obvineného. Právnym významom tohto uznesenia je len a výlučne začatie trestného stíhania voči konkrétnej osobe (resp. osobám) za určitý, konkretizovaný skutok, resp. skutky. Vznesenie obvinenia voči konkrétnej osobe teda nie je rozhodnutím o tom, že táto osoba trestný čin spáchala, ale vyjadruje iba vyšší stupeň pravdepodobnosti, že konkrétna osoba je páchateľom skutku, v ktorom sa vidí trestný čin. Takýto záver však nie je konečný a nemusí byť ani hodnoverný, čo je zrejmé predovšetkým z toho, že už v prípravnom konaní môže byť napríklad trestné stíhanie obvineného zastavené podľa § 215 Trestného poriadku.

Uznesenie o vznesení obvinenia teda nie je a nemôže byť dôkazom ničoho iného ako toho, že bolo určitej osobe vznesené obvinenie pre konkrétny skutok, v ktorom sa vidí trestný čin. Žiadna časť výroku uznesenia o vznesení obvinenia nemôže byť dôkazom toho, že sa určitý skutok stal, alebo že ho spáchala konkrétna osoba, a to ani v trestnom a ani v inom, t. j. ani v daňovom konaní. Z uvedeného vyplýva, že samotné Uznesenie o vznesení obvinenia a ani skutkové zistenia v ňom obsiahnuté nemôžu byť považované za dôkaz podľa § 24 daňového poriadku, ktorý by bol správca dane oprávnený použiť ako dôkaz v daňovom konaní. Nemôže byť teda dôkazom toho, že sa určité osoby dopustili nejakého konania a ani dôkazom preukazujúcim vedomosť daňového subjektu (žalobcu) o zapojení do podvodného konania.

Uznesenie o vznesení obvinenia ako dôkaz o skutkových okolnostiach prípadu vo veci 4Sfk/110/2022 , o mechanizme dodávok mäsa a mäsových výrobkov, ktoré boli fakturované platiteľovi deklarovanými dodávateľmi faktúrami, z ktorých si platiteľ uplatnil odpočet DPH, nie je možné použiť ako dôkaz, a to vzhľadom na charakter a účel tohto procesného rozhodnutia vydaného v prípravnom konaní podľa ustanovení Trestného poriadku.

Podľa správneho súdu použitím uznesenia o vznesení obvinenia ako dôkazu v rozpore s ustanovením § 24 daňového poriadku došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonných rozhodnutí. Uznesenie o vznesení obvinenia síce nebolo „nezákonným dôkazom“, ale bolo „dôkazom“, ktorý svojou predbežnou povahou nebol spôsobilý preukázať skutočnosti v ňom obsiahnuté. V procese voľného hodnotenia dôkazov malo byť uznesenie podrobené primárne testu zákonnosti, hodnovernosti a závažnosti. Pokiaľ jeho vydanie orgánmi činnými v trestnom konaní nebolo nezákonné a nezákonný nebol ani spôsob jeho získania správcom dane, bolo potrebné hodnotiť hodnovernosť (pravdivosť) v ňom uvedených skutočností (čomu sa správca dane svojvoľne vyhol, a podrobil skutočnosti v ňom uvedené ďalej hodnoteniu ich závažnosti, t. j. významu pre dokazované skutočnosti, resp. tomu zodpovedajúce závery orgánov činných v trestnom konaní z neho priamo prevzal).

V dôsledku skutočnosti, že orgány verejnej správy predmetné uznesenie o vznesení obvinenia (vrátane skutkových zistení vyplývajúcich z vyhodnotenia dôkazov vyšetrovateľom v ňom uvedených) použili v daňovom konaní ako dôkaz a svoje rozhodnutia odôvodnili skutočnosťami vychádzajúcimi z jeho textu, je súčasne potrebné považovať skutkový stav, z ktorého preskúmavané rozhodnutia vychádzajú, za nedostatočne zistený. Súčasne je možné konštatovať, že rozhodnutia daňových orgánov neobsahujú dostatok skutkových dôvodov pre rozhodnutie v daňovom konaní, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť takýchto rozhodnutí pre nedostatok dôvodov.

V prípade vydania uznesenia o vznesení obvinenia voči konkrétnej osobe a o začatí trestného stíhania nejde o rozhodnutie podľa § 22 ods. 1 daňového poriadku, ktorým by bol správca dane viazaný, pričom z ustanovenia § 22 ods. 2 daňového poriadku vyplýva, že správca dane si nemôže ako o predbežnej otázke urobiť úsudok o tom, či a kým bol spáchaný trestný čin alebo priestupok.

Uznesenie o vznesení obvinenia, resp. jeho významná časť obsahuje konkrétne skutočnosti a zistenia získané zo záznamov telefónnych hovorov účastníckych staníc (odposluchov), pričom jednotlivé hovory sú v ňom označené číslom hovoru a dátumom, s uvedením obsahu telefonického rozhovoru a s následným vyhodnotením jeho obsahu vo vzťahu k preverovaným skutočnostiam. Pokiaľ daňové orgány ako dôkaz v daňovom konaní použili uznesenie, súčasťou ktorého sú aj skutočnosti získané z odposluchov účastníckych staníc, je potrebné posúdiť, či takéto „dôkazy“ boli použité v súlade so zákonom. Z obsahu predmetného uznesenia vo veci. 4Sfk/110/2022 vyplýva len to, že sú v ňom uvedené obsahy jednotlivých hovorov (s označením poradového čísla a dátumu), pričom pri niektorých hovoroch je uvedený údaj, že boli zaznamenané pri odpočúvaní účastníckej stanice žalobcu v rámci operatívneho preverovania.

Zo samotného uznesenia o vznesení obvinenia nie je vo vzťahu k legálnosti odposluchov (okrem všeobecnej konštatácie, že „boli legálne získané“) zrejmé, či odposluchy boli získané, resp. zabezpečené v súlade so zákonom, pretože uznesenie neobsahuje konkrétne skutočnosti (napr. čísla rozhodnutí, ktorými boli jednotlivé odposluchy povolené príslušným subjektom, resp. orgánom) a tieto údaje nevyplývajú ani zo žiadneho dôkazu nachádzajúceho sa v administratívnych spisoch orgánov verejnej správy (správcu dane i žalovaného). Z relevantnej právnej úpravy [Trestný poriadok a zákon č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním) v z. n. p.] vyplývajú konkrétne podmienky použitia informačno-technických prostriedkov, keďže tieto nepochybne predstavujú zásah do súkromného života a do práv garantovaných čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj do práv garantovaných Ústavou SR.

K prenosu, resp. k použitiu dôkazov získaných v trestnom konaní do administratívneho konania správny súd poukázal na svoju predchádzajúcu argumentáciu v tomto rozsudku s tým, že vo všeobecnosti prenos dôkazov z trestného konania do administratívneho konania je potrebné považovať za súladný so zákonom. Tento záver však platí len za predpokladu, že konkrétne dôkazy získané v trestnom konaní boli získané v súlade so zákonom.

Podľa názoru kasačného súdu, ktorý v danej veci zamietol kasačnú sťažnosť FR SR, uznesenie o vznesení obvinenia je procesným úkonom, ktorým sa proti určitej osobe začína trestné stíhanie za konkrétny skutok, ktorý je trestným činom a súčasne sa určuje procesné postavenie v trestnom konaní ako obvineného. Právnym významom tohto uznesenia je len a výlučne začatie trestného stíhania voči konkrétnej osobe (resp. osobám) za určitý konkrétny skutok. Vznesenie obvinenia teda nie je rozhodnutím o tom, že táto osoba predmetný trestný čin aj spáchala. Znamená to teda, že samotný výrok uznesenia o vznesení obvinenia nemôže byť dôkazom toho, že sa skutok stal, resp. že ho spáchala konkrétna osoba a to ani v trestnom a už vôbec nie v daňovom konaní.

Odôvodnenie rozhodnutia v daňovom konaní s prevzatím textu uznesenia z trestného konania

Tak ako samotné uznesenie o vznesení obvinenia, tak ani skutkové zistenia v ňom obsiahnuté v žiadnom prípade nemôžu byť považované za dôkaz toho, že sa určité osoby dopustili nejakého konania, a teda za dôkaz podľa § 24 daňového poriadku, ktorý by bol správca dane oprávnený použiť ako dôkaz v daňovom konaní. Navyše nie je ani dôkazom o tom, že sa určité skutočnosti stali práve tak, ako je v uznesení o vznesení obvinenia uvedené a tiež nemusí byť nevyhnutým dôkazom o tom, že sa tam uvedeného konania dopustila práve osoba, ktorá je v uznesení o vznesení obvinenia v postavení obvineného.

Predmetné uznesenie je nutné chápať ako obvinenie, ktoré má predbežnú povahu a nie je možné ho považovať za dôkaz, ktorý by bol spôsobilý preukazovať skutočnosti v ňom obsiahnuté.

Odôvodnenie rozhodnutia v znení, v ktorom sú prevzaté celé pasáže, resp. časti odôvodnenia z rozhodnutia vydaného orgánom činným v trestnom konaní a to aj vrátane hodnotenia vykonaných dôkazov , v žiadnom prípade nespĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa § 63 ods. 5 daňového poriadku, rozhodnutia správcu dane sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Prípustnosť použitia dôkazov získaných v trestnom konaní použitím informačno-technických prostriedkov

V danom prípade (vo veci. 4Sfk/110/2022) uznesenie o vznesení obvinenia obsahuje konkrétne skutočnosti a zistenia získané zo záznamov telefónnych hovorov účastníckych staníc (odposluchov), pričom jednotlivé hovory sú v ňom označené číslom hovoru a dátumom, s uvedením obsahu telefonického rozhovoru a s následným vyhodnotením jeho obsahu vo vzťahu k preverovaným skutočnostiam.

Pokiaľ daňové orgány použili predmetné uznesenie, súčasťou ktorého sú aj skutočnosti získané z odposluchov účastníckych staníc, bolo potrebné posúdiť, či takéto dôkazy boli použité v súlade so zákonom. Nepostačuje to, že z administratívnych spisov je zrejmé len to, že uznesenie o vznesení obvinenia (ktorého súčasťou je obsah predmetných hovorov) získal daňový úrad od orgánov činných v trestnom konaní s ich súhlasom. Je potrebné, aby daňové orgány preverili, či tieto dôkazy boli získané v súlade so zákonom. Pokiaľ túto skutočnosť nepreverili a ako dôkaz boli použité zistenia z informačno-technických prostriedkov, ktorých obsah je súčasťou samotného uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré daňové orgány vo svojich rozhodnutiach označili ako „dôkaz získaný v súlade so zákonom a použiteľný v daňovom konaní“, takýto postup nie je v súlade so zákonom.