Dokazovanie v daňovom konaní

Správca musí vykonávať dokazovanie spôsobom, ktorý garantuje jeho objektivitu, teda musí vziať do úvahy dôkazy svedčiace v neprospech daňového subjektu, ale aj v jeho prospech. V prípade zistenia skutkových okolností, ktoré sú spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie vo veci, nemožno na uvedené prihliadnuť, ak správca dane o nich nezískal informácie v procese dokazovania postupom zákonne konformným.

V ustanovení § 24 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len „daňový poriadok“) dôkazy nie sú vymenované taxatívne. V príspevku uvádzame, ako správca dane posúdi niektoré dôkazy (konkrétne neuvádzané v uvedenom ustanovení), ako sú napríklad svedecké výpovede získané z trestného konania, alebo z iných daňových konaní, prípadne čestné prehlásenia.

Dôkazné bremeno

Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje:

1. skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
2. skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,
3. vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Dôkazné bremeno na preukázaní splnenia podmienok uplatneného práva na odpočítanie dane u platiteľa DPH ťaží prioritne daňový subjekt a presahuje jednoduchú požiadavku predloženia faktúr. Po predložení faktúr opätovný prenos dôkazného bremena na daňový subjekt sa aktivuje až dokazovaním správcu dane, ktorým je preukázaná dôvodná pochybnosť o splnení podmienok uplatneného práva. Nevykonanie ďalších relevantných dôkazov na podporu vyvrátených pochybností správcu dane v daňovom konaní potom ide na úkor správcu dane.

Zákonnosť zápisnice z ústneho pojednávania získaná v inom daňovom konaní

V prípadoch, keď správca dane použije v rámci vykonávanej daňovej kontroly zápisnice z ústneho pojednávania získané v inom daňovom konaní – napr. v rámci daňovej kontroly vykonávanej u dodávateľa kontrolovaného daňového subjektu, ktorá obsahuje výpoveď konateľa subdodávateľa, použitie takéhoto dôkazu nie je v rozpore s ustanovením § 24 daňového poriadku. Ide teda o dôkaz získaný v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Faktom je, že v takom prípade kontrolovaný daňový subjekt nebol upovedomený o výsluchu svedka, keďže v čase jeho výpovede voči nemu nebola vedená daňová kontrola.

Na uvedenú zápisnicu z ústneho pojednávania je potrebné prihliadať ako na listinný dôkazný prostriedok a priradiť mu v procese hodnotenia dôkazov primeranú dôkaznú hodnotu. Je zrejmé, že výsluch svedka v priebehu daňovej kontroly (s umožnením účasti kontrolovaného daňového subjektu) spravidla má vyššiu dôkaznú silu, avšak použitie uvedenej zápisnice nie je nezákonné.

Čestné vyhlásenie

Čestné vyhlásenie konateľa dodávateľa je tiež listinou, avšak dôkazná sila čestných vyhlásení ako jednostranných vyhlásení nie je v daňovom konaní vysoká a v zásade je čestné vyhlásenie ako dôkazný prostriedok považované za irelevantné, aj v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu (napr. rozhodnutia sp. zn. 2Sžf/40/2011, 1Sžf/106/2015).

Formálne vystavenie dokumentov osobou, ktorá nekomunikuje so správcom dane a nejaví iné známky ekonomickej činnosti, nie je dostatočným dôkazom o reálnom vykonaní alebo sprostredkovaní, najmä ak uskutočnenie plnenia potvrdzuje práve osoba, ktorá dokumenty vystavila. Samotné čestné prehlásenie nie je dostatočným dôkazom o aktivite daňového subjektu, ktorý mal preverovanú dodávku vykonať.

Aj keď v ustanovení § 24 ods. 4 daňového poriadku ide o demonštratívny výpočet dôkazných prostriedkov, z vymenovaných dôkazných prostriedkov vyplýva, že musí ísť o listinné dôkazy a výpovede svedkov založené na overiteľných skutočnostiach.

Č