Daňové konanie

Rozhodnutie správcu dane v daňovom konaní musí byť výsledkom spoľahlivo a skutkovo správne zisteného stavu veci, ktorá je jeho predmetom. Pokiaľ daňový subjekt podá riadne a včas daňové priznanie a toto je vecne správne, môže byť aj jediným podkladom pre vyrubenie sumy daňovej povinnosti daňového subjektu. Pokiaľ to správca dane uzná za potrebné, vykoná aj dokazovanie, prípadne dôkazy, ktoré sú podkladom pre vydanie rozhodnutia, môže predložiť sám daňový subjekt.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ uplatňovanie právnej úpravy Únie nemožno rozšíriť tak, aby krylo zneužívajúce konanie zo strany daňových subjektov, t.j. plnenia, ktoré nie sú vykonávané v rámci bežných obchodných transakcií, ale iba s cieľom získať zneužívajúcim spôsobom výhody stanovené právom Únie. Táto zásada zákazu zneužívajúcich konaní sa takisto uplatňuje v oblasti DPH, aj keď v zákone o DPH nie je vyjadrená v konkrétnom ustanovení.

Daňové konanie je pre mnohých podnikateľov náročný proces, v ktorom sa prelína množstvo právnych predpisov a právnych termínov. Jeho význam nemožno podceňovať, keďže má priamy dosah na financovanie verejných rozpočtov. Úniky na DPH a na dani z príjmov sa v rámci Európskej únie každoročne pohybujú v desiatkach miliárd eur. Ak daňovník nepodá priznanie vôbec alebo ho podá nesprávne, otvára tým priestor na začatie daňového konania, ktoré spravidla prináša riziko sankcií a úrokov.

Počas daňovej kontroly sa správca dane snaží o získanie podkladov pre správne určenie základu dane a daňovej platby daňového subjektu.

Podľa procesného daňového predpisu, ktorým je zákon č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len „daňový poriadok“) je výkon daňovej kontroly limitovaný jedným rokom.

Daňové konanie predstavuje pre mnohých podnikateľov zložitú spleť predpisov a termínov, ktorú nemožno podceniť vzhľadom na jej priamy dopad na verejné financie. Každoročné úniky na DPH aj na dani z príjmov dosahujú desiatky miliárd eur v rámci EÚ. Nesprávne alebo nepodané daňové priznanie pritom otvára cestu k začatiu daňového konania, ktorého výsledkom môžu byť sankcie a úroky.

Daňové konanie sa často javí ako komplikovaný a neznámy labyrint predpisov, interných metodík a lehôt. Články a metodické usmernenia, ktoré sú verejne dostupné, zachádzajú do detailov, no chýba im súvislý „príbeh“, ktorý čitateľa prevedie celým procesom a vysvetlí mu základy daňového konania. Autor týmto článkom začína sériu príspevkov, kde postupne vysvetlí jednotlivé etapy daňového konania až po súdne konanie. V prvej časti sa zameriame na podstatu a úvod daňového konania. Ambíciou je, aby si článok našiel cestu ku každému podnikateľovi, ale aj k študentovi práva alebo ekonómie, ktorý je nový v problematike daňového práva a chce sa naučiť, resp. pochopiť proces daňového konania – daňovej kontroly.

V priebehu procesu správy daní možno rozlišovať špecifické konania dané právnou úpravou. Ide napríklad o daňovú kontrolu, konanie o určovaní dane podľa pomôcok alebo aj o miestne zisťovanie v daňovom procese.

Právo na odpočítanie DPH ako neoddeliteľná súčasť mechanizmu DPH predstavuje základnú zásadu, ktorá je vlastná spoločnému systému DPH a ktorú v zásade nemožno obmedziť. Táto zásada vyplývajúca zo smernice 2006/112/ES bola transponovaná aj do slovenského zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v z. n. p. (ďalej len „zákon o DPH“). Na druhej strane túto zásadu nemožno chápať ako „absolútne právo platiteľa na odpočet DPH“. Pre priznanie práva na odpočítanie dane je potrebné, aby platiteľ preukázal splnenie hmotnoprávnych a formálnych podmienok. Správca dane však môže odoprieť právo na odpočítanie dane aj z dôvodu daňového podvodu a z dôvodu zneužitia práva. V prípade podozrenia z daňového podvodu je potrebné, aby platiteľ presvedčivo preukázal, že v obchodnom vzťahu postupoval obozretne.

Rozhodnutia daňových orgánov (správcu dane – daňového úradu a odvolacieho orgánu – Finančného riaditeľstva SR) často poukazujú v odôvodnení svojich rozhodnutí na dôkazy získané v trestnom konaní. Otázkou možnosti použitia takýchto dôkazov v daňovom konaní sa zaoberal Súdny dvor EÚ vo veci C-419/14, WebMindLicenses Kft. a tiež aj Najvyšší správny súd SR vo veci sp. zn. 4Sfk/110/2022, z ktorého vyplýva, že Uznesenie o vznesení obvinenia a ani skutkové zistenia v ňom obsiahnuté nemôžu byť považované za priamy dôkaz podľa daňového procesného zákona (daňového poriadku).

V tomto vydaní časopisu prinášame komentár k rozsudku Súdneho dvora EÚ k predbežnej otázke, či založenie novej spoločnosti s cieľom zachovať si výhody postavenia malého podniku v súvislosti s činnosťou, ktorú predtým v tomto postavení vykonávala iná spoločnosť, predstavuje zneužívajúce konanie - C-171/23 UP CAFFE.

V priebehu roka 2024 boli schválené štyri návrhy noviel zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len „daňový poriadok“). Novely daňového poriadku boli zverejnené v Zbierke zákonov pod č. 87/2024 Z.z., č. 102/2024 Z.z., č. 251/2024 Z.z. a č. 279/2024 Z.z.

V daňovom procese platia jednotlivé základné myšlienky, ktoré sú dané kogentnou právnou úpravou a sú platné pre celé daňové konanie. Ide napríklad o zásadu právnej súladnosti daňového konania, ktorá požaduje okrem iného právnu súladnosť procesu dokazovania, ktoré je podkladom pre vydanie rozhodnutia.

Daňové tajomstvo sú informácie o daňovom subjekte, ktoré sa získajú pri správe daní. Tieto informácie sú chránené a nemôžu byť zverejnené bez súhlasu dotknutého subjektu, s výnimkou niektorých prípadov stanovených zákonom. Daňové tajomstvo nezahŕňa informácie, ktoré sú verejne prístupné, alebo informácie o tom, či prebieha alebo prebiehala daňová kontrola alebo daňové exekučné konanie.

Rozhodnutie správcu dane musí obsahovať jednotlivé obligatórne obsahové súčasti. Výroková časť obsahuje meritórne rozhodnutie správcu dane, ktoré zhrňuje daňového konanie a jeho priebeh. Pritom podkladmi pre vydanie rozhodnutia sú predovšetkým dôkazy získané správcom dane v súlade s právnou úpravou. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje zhrnutie priebehu daňového konania v súlade s úkonmi daňového subjektu. Poučenie o opravnom prostriedku obsahuje informáciu o možnosti podať odvolanie.

Vykonávanie dôkazov predstavuje podstatné štádium daňového konania. Jednotlivé dôkazy sú taktiež podkladom pre vydanie prvostupňového rozhodnutia správcom dane v daňovom procese. Posúdenie dôkazov je výlučným oprávnením správcu dane, pričom priebeh dokazovania si správca dane zhodnotí vo svojom rozhodnutí. Pri výklade pojmu "dôkaz" musí správca dane použiť extenzívne výkladové hľadisko. Správca dane pritom musí zohľadňovať všetky predložené a nadobudnuté dôkazy vo vzájomných súvislostiach, a to v prospech, aj neprospech daňového subjektu.

Odvolanie daňového subjektu je významným procesným úkonom. Prostredníctvom odvolania sa totiž zabezpečuje preskúmanie už vydaného prvostupňového rozhodnutia správcu dane v danom prípade.

Pokračovanie článku sa týka zákonnej povinnosti subjektov poskytovať správcovi dane potrebné údaje relevantné na účely správy daní v súlade s príslušnými daňovými predpismi. Článok podrobne rozoberá právny rámec, ktorý ukladá daňovým poplatníkom túto povinnosť, špecifikuje typy údajov, ktoré sú predmetom tejto povinnosti, a analyzuje dôsledky pre subjekty, ktoré by túto povinnosť nesplnili. Ďalej sú tu vysvetlené možné sankcie a postupy správnych orgánov pri zisťovaní nezrovnalostí, ako aj práva a povinnosti daňových subjektov v rámci poskytovania informácií. Text prináša ucelený pohľad na právnu reguláciu v oblasti správy daní a zdôrazňuje význam transparentnosti a spolupráce medzi daňovými poplatníkmi a správcom dane.

Občania či podnikatelia sa môžu dostať do situácie, že nedokážu zaplatiť daň v lehote splatnosti a vznikne im daňový nedoplatok. V takomto prípade je dôležité komunikovať s daňovým úradom, pričom daňovníci môžu využiť viaceré zákonné možnosti, ako túto situáciu riešiť.

Správca dane je prvým subjektom, ktorý sa oboznamuje s podaným odvolaním daňového subjektu. Preto je jeho primárnou právnou povinnosťou posúdiť obsah podaného odvolania. Taktiež musí správca dane dôkladne zvážiť, či rozhodne o podanom odvolaní daňového subjektu v rámci autoremedúry v danom prípade. Pokiaľ sa tak však nestane, tak je správca dane povinný vyhotoviť predkladaciu správu. Predkladacia správa musí obsahovať jednotlivé obligatórne obsahové súčasti a predkladá sa odvolaciemu orgánu oprávnenému rozhodovať o podanom odvolaní daňového subjektu.