Podstata daňového konania a jeho hospodársky význam

Zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len „daňový poriadok“) definuje daňové konanie ako sled úkonov, prostredníctvom ktorých správca dane zisťuje, vyrubuje, vyberá a vymáha daň. Hoci ide predovšetkým o procesnoprávnu disciplínu, jej hospodársky dosah je nespochybniteľný. Podľa výročnej správy Finančného riaditeľstva SR vykonali daňové úrady v roku 2023 až 1 186 elektronicky podporovaných daňových kontrol (EDP) a v 937 z nich zistili nedostatky (s nálezom vo výške 185 131 tis. €), úspešnosť teda prekročila 79 %. Okrem toho zrealizovali vyše 9 300 miestnych zisťovaní na základe vykonaných miestnych zisťovaní boli uložené pokuty v celkovej sume 455 tis. €. Miestne zisťovania boli zamerané predovšetkým na kontrolu používania pokladnice e-kasa klient, na registráciu DPH, na preverenie údajov z dožiadaní, na overenie splnenia podmienok registrácie pre DPH a na preverenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH. Len samotné kontroly transferového oceňovania priniesli dodatočných 105 430 tis. €.

Napríklad len pri DPH zostáva v členských štátoch Európskej únie každoročne nevybratých obrovských 61 miliárd €, čo bol oficiálny údaj Európskej komisie za rok 2021; a hoci sa medzera medzi teoretickým a skutočne vybratým výnosom v období pandémie dočasne zmenšila, správa EK ukazuje, že za rok 2022 sa trend opäť otočil a výpadok vzrástol na 89 miliárd €, teda približne 7 % celkového potenciálu DPH. Ešte výraznejší, hoci v metodike zložitejší na zachytenie, je únik na dani z príjmov právnických osôb. Odhaduje sa, že agresívne daňové plánovanie a presúvanie zisku do nízkodaňových jurisdikcií oberá členské štáty o minimálne 50 až 70 miliárd € ročne, pričom niektoré štúdie, ktoré zohľadňujú aj daňové úniky fyzických osôb a offshore štruktúry, hovoria o stratách medzi 160 a 190 miliardami € – to predstavuje približne pätinu celého potenciálneho výnosu dane z príjmov a jasne ukazuje, že boj proti daňovým únikom zostáva centrálnou témou európskej hospodárskej politiky.

 

Začiatok daňového konania – od dobrovoľného priznania k úradnému zásahu

Začiatok daňového konania sa väčšinou spája s dobrovoľným úkonom daňovníka – elektronickým odoslaním daňového priznania, ktoré je podpísané kvalifikovaným certifikátom. Tento úkon má dvojitý dôsledok: jednak deklaruje výšku dane a zároveň aktivuje celý reťazec zákonných lehôt a procesných záruk. Okamih podania sa považuje za okamih doručenia, ak systém finančnej správy vytvorí digitálnu pečiatku so záznamom času. Práve tu vzniká prvá vrstva právnej istoty, ktorú zákonodarca chráni: ak priznanie prešlo formálnou kontrolou, nemožno bez riadneho dôvodu spustiť vyrubovacie konanie.

V praxi sa stáva, že podnikateľ vyplní formulár neskoro, prípadne urobí formálne chyby – omylom pripojí účtovnú závierku vo formáte PDF bez autorizovaného podpisu, či vynechá povinnú prílohu s detailným rozpisom nákladov na výskum a vývoj. Ak správca dane na také pochybenie narazí, dáva ešte šancu na nápravu prostredníctvom „výzvy na odstránenie nedostatkov“. Ak daňovník v tejto fáze nekoná, spúšťa sa druhá fáza, takzvané vyrubovacie konanie pri ktorom úrad určí výšku dane z úradnej moci. Tento moment je mimoriadne dôležitý, pretože od vyrubovania sa už odvíjajú sankcie i úroky z omeškania, a daňovník zároveň stráca možnosť podať dodatočné priznanie až do právoplatného skončenia procesu.

Ak priznanie chýba úplne alebo rizikové indikátory signalizujú podozrivé odchýlky, správca dane aktivuje tretiu cestu: začatie daňovej kontroly doručením oznámenia aspoň tri dni vopred. Kontrola sa oficiálne začína dátumom doručenia oznámenia a od tej chvíle prebieha osobitný režim dokazovania. Zákon kladie na správcu dane pomerne prísne povinnosti – musí v rozumnej lehote konkretizovať pochybnosti, inak nemôže neskôr preniesť dôkazné bremeno. V zmysle konštantnej judikatúry len výzva, v ktorej sú pochybnosti jasne pomenované, dokáže preniesť dôkazné bremeno zo správcu dane na daňový subjekt. Pri absencii výzvy musí všetky sporné tvrdenia preukázať správca dane sám.

Medzi dobrovoľným daňovým priznaním a úradným zásahom tak existuje dynamické napätie. Na jednej strane stojí daňový subjekt, ktorý deklaruje svoju povinnosť a očakáva, že daňový úrad bude rešpektovať zásadu proporcionality. Na druhej strane je správca dane so záväzkom chrániť príjmy štátu a overovať rizikové transakcie, pričom využíva analytické nástroje typu IDEA či Alladin, ako aj platformy Eurofisc a VIES. Keď algoritmy vyznačia červenú vlajku – napríklad nezrovnalosť medzi súhrnným výkazom a priznaním DPH – daňový úrad sa musí rozhodnúť, či postačí výzva na vysvetlenie, alebo je nevyhnutná plnohodnotná kontrola so všetkými procesnými dôsledkami.

Prax ukazuje, že pre podnik je kľúčové zvládnuť už prvú fázu. Ak by napríklad spoločnosť podala priznanie k DPH s mesačným oneskorením, pretože finančný manažér prehliadol chybnú validáciu na portáli, správca dane by najskôr vydal výzvu na vysvetlenie, no keď by firma reagovala neúplnými bankovými výpismi, daňový úrad by spustil vyrubovacie konanie a dodanil určitú sumu.

Procesné pravidlá pritom poskytujú niekoľko poistiek. Po doručení oznámenia o kontrole má daňovník právo požadovať exaktne definovaný predmet preverovania, nahliadať do spisu a vyhotovovať kópie. Ak daňový úrad tieto práva nerešpektuje, posúva spor na vyššiu úroveň – často až k súdu. Zneužitie procesných práv zo strany správcu dane je dôvodom zrušenia rozhodnutia pre nepreskúmateľnosť, ako ukázala séria rozsudkov kasačných senátov zamietajúcich potvrdené vyrubenia práve pre chýbajúcu logickú väzbu medzi skutkovými zisteniami a právnymi závermi.

Začiatok daňového konania je preto viac než formálna brána – je to kritická etapa, v ktorej sa rozhoduje o tom, kto ponesie bremeno dôkazu a či sa celý spor bude vyvíjať v duchu spolupráce, alebo sa pretaví do konfliktu. Dobrovoľné priznanie podané načas a podložené dokumentáciou ešte nič negarantuje, no dáva daňovníkovi morálny kredit a procesnú výhodu. Naopak, ak úrad neprimerane zasiahne alebo prekročí zákonné lehoty, vytvára si slabé miesto, ktoré môže daňovník neskôr úspešne napadnúť.

 

Zásady v daňovom konaní

Daňové konanie sa riadi súborom procesných zásad, ktoré zákonodarca vložil do daňového poriadku. Každé ustanovenie zákona, každý dôkazný návrh a nakoniec aj každé rozhodnutie správcu dane musí byť s týmito zásadami v súlade. Daňový poriadok uvádza, že pri správe daní sa popri ochrane fiškálnych záujmov štátu dbá na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb. Odborná literatúra zároveň pripomína, že zoznam zásad nie je taxatívny – nejde o uzavretý katalóg, ale o otvorený súbor pravidiel odvodených aj z ústavných princípov a judikatúry.

Z právneho hľadiska dominuje zásada zákonnosti. ktorá má v daňovom práve postavenie „strešného“ pravidla. Vyplýva priamo z čl. 2 ods. 2 a čl. 59 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v z. n. p. („žiadna daň ani poplatok nesmie byť uložený ani vyberaný bez zákona“) a formulovaná je aj v daňovom poriadku. Štátne orgány smú konať len na základe zákona, v jeho medziach a spôsobom, ktorý zákon ustanoví; súčasne musia pri výkone fiškálnych právomocí rešpektovať chránené práva daňových subjektov. Ochrana príjmov štátu „nemôže byť dosiahnutá na úkor nedodržania práva“ – in concreto správca dane nesmie uplatniť kompetenciu, ktorú zákon nepozná, ani rozšíriť svoju pôsobnosť na prípady, ktoré právna norma nekryje.

Zásada zákonnosti je korekčným mechanizmom proti tzv. „úniku do diskrečnej sféry“: správca dane môže od daňovníka vyžadovať súčinnosť len v rozsahu, na ktorý ho výslovne splnomocňuje zákon, a daňovník sa môže brániť voči každej požiadavke presahujúcej tento rámec. Súdy pritom testujú nielen formálnu existenciu právneho základu, ale aj jeho materiálne limity – napríklad pri ukladaní poriadkových pokút alebo pri vydávaní zabezpečovacích príkazov musí úrad preukázať konkrétny zákonný dôvod, nie iba všeobecné riziko daňového úniku.

V praxi to znamená, že zásada úzkej súčinnosti funguje len vtedy, ak ju „drží na uzde“ zásada zákonnosti: daňovník plní dôkaznú povinnosť v rozsahu, na ktorý ho vyzval orgán v súlade so zákonom a v lehote, ktorá mu umožňuje reálne reagovať; správca dane na oplátku nemôže rozširovať ani predlžovať konanie prostredníctvom neurčitých alebo neopodstatnených výziev. Ak ktorýkoľvek z týchto prvkov chýba, prenesenie dôkazného bremena sa stáva právne neúčinným a rozhodnutie je ohrozené rizikom zrušenia pre nezákonnosť či nepreskúmateľnosť.

K zásade zákonnosti sa bezprostredne pripája zásada proporcionality, ktorá prikazuje, aby každý procesný zásah správcu dane bol nielen zákonný, ale aj primeraný sledovanému cieľu. Princíp má trojstupňový test:

• vhodnosť,
• potrebnosť a
• primeranosť v užšom zmysle.

Správca dane preto musí najprv preukázať, že zvolený prostriedok (napríklad prerušenie daňovej kontroly) je spôsobilý prispieť k objasneniu skutkového stavu; následne, že neexistuje miernejší spôsob s rovnakým účinkom; a napokon, že prínos pre ochranu fiškálnych záujmov prevažuje nad negatívnym dopadom na daňovníka.

Veľký senát Najvyššieho správneho súdu SR túto logiku rozvinul v rozsudku sp. zn. 19 SVs/4/2023. Posudzoval prerušenie daňovej kontroly, ktoré trvalo takmer osemnásť mesiacov, lebo správca dane čakal na odpovede českých orgánov v rámci medzinárodnej výmeny informácií. Senát potvrdil, že samotná dĺžka konania nie je rozhodujúca; kľúčové je, či požadované údaje môžu byť objektívne významné pre vyrubenie dane. Ak táto relevancia existuje, potom je prerušenie — a tým aj odklad vydania rozhodnutia — „efektívne“ v zmysle proporcionality. Súd zároveň výslovne odmietol spätné hodnotenie účelnosti na základe toho, či získané informácie boli neskôr použité v odôvodnení. Kritériom proporcionality nemôže byť ex post hodnota dôkazov, ale ich ex ante potenciál objasniť skutkový stav. Takýto prístup bráni tomu, aby daňovník profitoval z okolnosti, že zahraničná správa daní odpovedala neskoro, alebo že poskytnuté dáta sa napokon ukázali ako neutrálne; zároveň však chránil daňovníka, pretože správca dane musel odôvodniť, prečo bez týchto údajov nemôže rozhodnúť.

Zásada úzkej súčinnosti sa premieta do dvojitej povinnosti: daňovník musí pravdivo tvrdiť a primerane preukazovať skutočnosti, ktoré sú v jeho prospech, no správca dane je viazaný požiadavkou transparentne a bez zbytočného odkladu konkretizovať každú pochybnosť, ktorá má vplyv na vyrubenie dane. Ak správca dane považuje niektoré údaje z priznania za nepresvedčivé, musí to vyjadriť kvalifikovanou „výzvou na odstránenie pochybností“; výzva má obsahovať identifikáciu sporných transakcií, zdaňovacích období a právnu normu, ktorá je podľa názoru úradu porušená. Všeobecné odkazy typu „nepreukázané náklady“ alebo „pochybnosti o reálnosti dodávok“ nie sú dostatočné – neurčitá výzva nespĺňa kritérium určitého tvrdenia a dôkazné bremeno ostáva správcovi dane.

Naplnenie zásady súčinnosti sa posudzuje aj časovo. Výzvu treba doručiť tak, aby daňovník stihol reagovať ešte pred uplynutím zákonnej lehoty kontroly alebo vyrubovacieho konania; oneskorené doručenie, ktoré smeruje skôr k formálnemu splneniu povinnosti než k reálnej možnosti obhajoby, je podľa judikatúry považované za obchádzanie účelu zákona.

Praktickým dôsledkom je, že až po doručení konkrétnej a včasnej výzvy sa dôkazná ťarcha rozširuje: daňovník potom predkladá ďalšie listiny, zabezpečuje výpovede pracovníkov či znalecké posudky. Ak výzva absentuje alebo je nedostatočná, každé následné rozhodnutie, ktoré predpokladá presunuté dôkazné bremeno, je vystavené riziku zrušenia pre nepreskúmateľnosť.

Zásada objasnenia skutkového stavu – často označovaná ako princíp materiálnej pravdy – zaväzuje správcu dane dosiahnuť taký stupeň poznania, ktorý vylučuje vnútorné rozpory medzi faktickými zisteniami a právnou kvalifikáciou. Ak rozhodnutie tvrdí, že daňovník konal podvodne, no zároveň nepopiera faktickú dodávku tovaru, absentuje logický reťazec, ktorý by spojil skutok s právnym záverom. V praktickom kontexte to znamená, že správca dane musí každý čiastkový dôkaz zaradiť do ucelenej mozaiky a vysvetliť, ako zapadá do širšieho obrazu transakcie; izolované posúdenie faktúr, bankových výpisov či svedeckých výpovedí nezodpovedá zákonnému štandardu.

Do tejto logiky materiálnej pravdy vstupuje európska zásada ochrany dobrej viery. Právo na odpočítanie DPH nemožno odňať subjektu, ktorý objektívne nemohol vedieť o podvodnom článku reťazca; ak však existujú signály, ktoré by pozornému podnikateľovi signalizovali riziko, dôkazné bremeno sa obráti a ochrana dobrej viery sa neuplatní. Slovenské správne súdy sa pri posudzovaní „vedomosti alebo možnosti vedieť“ držia tejto línie: správca dane musí preukázať, že podnikateľ zanedbal obvyklú starostlivosť (napr. neoveril partnera vo verejných registroch, ignoroval nezmyselné marže), inak domeranie DPH neobstojí. V praxi sa preto dobrá viera preukazuje internou kontrolnou stopou – zmluvným due-diligence, uloženými e-mailmi a zápisnicami z fyzických preberiek tovaru.

Zásady neverejnosti konania a ochrany daňového tajomstva tvoria proti-pól k rozsiahlym vyšetrovacím právomociam finančnej správy. Daňový poriadok priznáva daňovníkovi právo nahliadať do spisu, no zároveň viaže všetky získané informácie daňovým tajomstvom; porušenie tejto povinnosti je disciplinárnym i deliktným previnením. Dôvernosť údajov má čoraz väčší význam v prostredí elektronickej výmeny dát, keď správca dane disponuje napojením na registre bankových účtov či systém VIES 2.0. Ak by úrad sprístupnil citlivé súbory neoprávnenej osobe, nielenže poruší zákon, ale v súdnom spore riskuje oslabujúci efekt „ovocie z otráveného stromu“ – dôkaz získaný v rozpore s tajomstvom býva vyhodnotený ako neprípustný. Ochrana tajomstva tak posilňuje dôveru daňovníkov v spravodlivé konanie a zároveň legitimizuje rozsiahle zberné mechanizmy dát, na ktorých moderná správa daní stojí.

Všetky uvedené zásady vytvárajú jeden vzájomne previazaný systém. Každý ďalší procesný úkon – od vyžiadania dokladov až po vydanie rozhodnutia – musí byť preto testovaný práve cez prizmu týchto zásad. Ich nedodržanie spravidla vedie k procesným vadám, ktoré môžu spôsobiť zrušenie rozhodnutia v odvolacom alebo súdnom konaní, čo dokazuje aj najnovšia judikatúra Najvyššieho správneho súdu a Ústavného súdu.

 

Postavenie účastníkov daňového konania

Správca dane vystupuje v daňovom konaní ako orgán verejnej moci s právomocou zisťovať, vyrubovať, vyberať a vymáhať daň. Je povinný rešpektovať zásady legality, proporcionality a ochrany dobrej viery a pri dokazovaní zistiť skutkový stav čo najúplnejšie, pričom nie je viazaný výlučne návrhmi daňového subjektu.

Daňový subjekt je procesnou stranou, na ktorú sa viaže hmotnoprávna daňová povinnosť. Nesie dôkazné bremeno v rozsahu vlastných tvrdení, podáva riadne a dodatočné priznania a poskytuje súčinnosť. Súčasne má právo na spravodlivý proces: môže nahliadať do spisu, obstarávať kópie, vyjadriť sa ku všetkým podkladom rozhodnutia a podávať opravné prostriedky. Bez predchádzajúcej výzvy na odstránenie pochybností s konkrétnym vymedzením skutkových otázok správca dane nemôže preniesť dôkazné bremeno na daňovníka; bremeno zostáva správcovi dane, pokiaľ neidentifikuje pochybnosti jasne a včas.

Postavenie zástupcu je odvodené od plnomocenstva daňového subjektu. Plnomocenstvo musí byť písomné, podpis daňového subjektu úradne osvedčený, a voči správcovi dane je účinné okamihom doručenia. Finančná správa SR výslovne pripúšťa, aby mal daňový subjekt viac zástupcov, ak sa ich rozsah plnomocenstiev neprekrýva; každý zástupca koná v limitoch udeleného oprávnenia. Sudcovská prax zároveň upozorňuje, že ak plnomocenstvo neobsahuje oprávnenie zastupovať v daňovej kontrole, úkony zástupcu v tomto štádiu sú právne neúčinné.

Ďalšími účastníkmi sú tretie osoby, ktoré procesne nevystupujú ako strana, ale daňový poriadok im ukladá povinnosť súčinnosti. Ide najmä o svedkov, znalcov a osoby, ktoré uchovávajú relevantné doklady. Znalec je procesný subjekt s právom na odmenu a povinnosťou podať objektívny posudok; jeho výstup je dôkazným prostriedkom rovnocenným s listinou. Ak správca dane odmietne sprístupniť znalecký posudok, musí tento postup výslovne zdôvodniť, inak poruší právo daňového subjektu na oboznámenie sa s podkladmi a dôjde k nezákonne získanému dôkazu. Svedok je zase povinný podať pravdivú výpoveď; ak sa vyhýba, správca dane môže udeliť poriadkovú pokutu.

Procesnú pasívnu legitimáciu majú aj colné orgány, ak konajú ako správcovia spotrebných daní alebo plnia úlohy v rámci medzinárodnej výmeny informácií. V praxi ide o situácie, keď colný úrad zisťuje, či k dovážanému tovaru bola odvedená DPH v mieste určenia alebo keď overuje pohyb minerálneho oleja.

Zhrnutím možno konštatovať, že právne postavenie každého účastníka je determinované zákonom aj judikatúrou. Správca dane disponuje rozsiahlymi prostriedkami, no ich použitie podlieha kontrole proporcionality; daňový subjekt má síce dôkazné bremeno, ale aj ústavne chránené procesné záruky; zástupcovia a tretie osoby dopĺňajú procesný rámec tak, aby sa skutkové okolnosti preverovali efektívne a rozhodnutie obstálo v preskúmaní súdom. Táto štruktúra je základom rovnováhy medzi výberom verejných príjmov a ochranou práv daňovníkov a bude kľúčová aj v ďalších fázach, ktoré rozoberieme v nasledujúcej časti seriálu.

 

Ďalšie etapy daňového konania

Správca dane prechádza do vyrubovacieho konania vo chvíli, keď daňové priznanie chýba, je neúplné alebo daňovník neodstráni nedostatky zistené vo výzve. Vyrubovacie konanie končí rozhodnutím, ktorým sa z úradnej moci vyrubí daňový rozdiel. Najvyšší súd SR opakovane zdôraznil, že vyrubovací proces má byť procesne samostatný a nesmie kopírovať pochybenia z predchádzajúcej kontroly. Ak je kontrolný protokol zrušený, musí sa nové vyrubovacie konanie viesť nanovo a v súlade so zásadou proporcionality.

Samostatný korekčný mechanizmus predstavuje dodatočné daňové priznanie. Ide o formu procesnej sebareflexie daňovníka, ktorá má v určitých situáciách ex nunc účinky a umožňuje daňovníkovi vyhnúť sa tvrdším sankciám, pokiaľ koná skôr, než sa spustí vyrubovacie konanie alebo exekučné opatrenia. Judikatúra Najvyššieho správneho súdu potvrdzuje, že dodatočné priznanie je legitímny prostriedok nápravy, no zároveň vyžaduje, aby správca dane posúdil jeho vplyv na už otvorené procesy osobitne, najmä ak už bol vydaný rozhodujúci úkon vo veci dane.

Od roku 2014 je hlavným kanálom procesnej komunikácie elektronické doručovanie prostredníctvom portálu finančnej správy. Daňový poriadok rozlišuje aktívnu elektronickú komunikáciu (podania daňovníka) a pasívnu (doručovanie rozhodnutí a výziev). Ak daňovník nepreberá elektronické zásielky, právne účinky doručenia nastávajú po uplynutí 15 dní od vyhotovenia oznámenia o uložení zásielky. Najvyšší správny súd SR zdôraznil, že pri elektronickom doručovaní musí správca dane preukázať splnenie technických predpokladov aj to, že adresát mal objektívnu možnosť prístup k zásielke; v opačnom prípade je doručenie neplatné.

Procesný režim lehôt je stavaný na prekluzívnych lehotách (po uplynutí už nemožno rozhodovať) a procesných lehotách (možno ich obnoviť zo závažných dôvodov). Obnova zmeškanej lehoty prichádza do úvahy len vo výnimočných situáciách, keď daňovník preukáže, že mu v splnení procesného úkonu zabránila prekážka hodná osobitného zreteľa. Súdna prax je v tomto smere restriktívna a žiadosti o navrátenie lehoty vyhovuje iba vtedy, ak je prekážka nepredvídateľná a daňovník koná bezodkladne po jej pominutí; samotná organizačná chyba alebo personálna fluktuácia vo firme za takúto prekážku nepovažuje.

Po vyrubení dane nadobúda kľúčové postavenie rozhodovanie o platobnom uľahčení. Správca dane môže povoliť odklad platenia dane alebo schváliť splátkový kalendár, pokiaľ daňovník preukáže dočasné finančné ťažkosti a zároveň zabezpečí úhradu príslušenstva. Finančné riaditeľstvo vydalo metodické podmienky, ktoré upravujú spôsob preukazovania ekonomickej situácie a určenie zábezpeky; proti rozhodnutiu o odklade alebo splátkach sa odvolanie nepripúšťa.

Súčasťou procesných nástrojov správcu dane sú poriadkové pokuty ukladané za marenie súčinnosti a zabezpečovacie oprávnenia, ako je záložné právo a zápis záložného práva do katastra. Tieto zásahy podliehajú prísnemu testu primeranosti, pretože ide o dočasné obmedzenia vlastníckych práv ešte pred právoplatným skončením veci. Ak správca dane nedokáže presvedčivo odôvodniť potrebu zabezpečenia, súd vyrubovací alebo exekučný príkaz zruší pre neproporcionálnosť.

Popisované procesné úseky uzatvárajú obraz daňového konania predtým, ako vstúpi do kontrolnej fázy. V ďalšom článku preto nadviažeme analýzou práv a povinností pri daňovej kontrole, postupu pri hodnotení dôkazov a formulácii protokolu, čím doplníme ucelený prehľad o kompletnom správe daní.

 

Záver

Daňové konanie sa už dávno neobmedzuje na formálne posúdenie podaného priznania; stáva sa súčasťou širšieho ekosystému hospodárskej regulácie, ktorý sa od roku 2024 zrýchľuje najmä vďaka digitalizácii. Krátka lehota na doplnenie nedostatkov, elektronické doručovanie s automatickou fikciou doručenia a rastúca váha analytických algoritmov zvyšujú pravdepodobnosť, že prípadné pochybenie bude zachytené ešte predtým, než podnik stihne podať dodatočné priznanie.

Zároveň sa mení aj legislatívne prostredie: transpozícia smernice DAC7 zaviedla od roku 2024 povinné oznamovanie platforiem a rozšírila horizont kontrol aj na podnikateľov, ktorí doteraz zostávali „pod radarom“. Oznámený program e-fakturácie, ktorý má postupne nahradiť súhrnné výkazy, ešte viac skráti reakčný čas správcu dane a premení účtovné dáta na takmer reálny monitoring. Tieto novinky posúvajú význam predkontrolných fáz: včasné, úplné a preukázateľné priznanie sa stáva nielen právnou povinnosťou, ale aj prvou obranou proti budúcemu rizikovému zaradeniu v interných scoringových modeloch finančnej správy.

V nasledujúcom pokračovaní sa sústredíme na daňovú kontrolu ako na najintenzívnejšiu procesnú fázu správy daní a budeme ju podrobne rozoberať práve cez prizmu záväzných rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu SR a kľúčových rozsudkov Súdneho dvora EÚ.