Dôkazné prostriedky

Daňové konanie predstavuje pre mnohých podnikateľov zložitú spleť predpisov a termínov, ktorú nemožno podceniť vzhľadom na jej priamy dopad na verejné financie. Každoročné úniky na DPH aj na dani z príjmov dosahujú desiatky miliárd eur v rámci EÚ. Nesprávne alebo nepodané daňové priznanie pritom otvára cestu k začatiu daňového konania, ktorého výsledkom môžu byť sankcie a úroky.

Rozhodnutia daňových orgánov (správcu dane - daňového úradu a odvolacieho orgánu - Finančného riaditeľstva SR) často poukazujú v odôvodnení svojich rozhodnutí na dôkazy získané v trestnom konaní. Otázkou možnosti použitia takýchto dôkazov v daňovom konaní sa zaoberal Súdny dvor EÚ vo veci C-419/14, WebMindLicenses Kft. a tiež aj Najvyšší správny súd SR vo veci sp. zn. 4Sfk/110/2022, z ktorého vyplýva, že Uznesenie o vznesení obvinenia a ani skutkové zistenia v ňom obsiahnuté nemôžu byť považované za priamy dôkaz v zmysle daňového procesného zákona (daňového poriadku).

Pre platnosť rozhodnutia správcu dane je potrebné, aby bolo riadne doručené daňovému subjektu. V určitých prípadoch povoľuje právna úprava podať proti takémuto rozhodnutiu odvolanie. Pokiaľ daňový subjekt podal odvolanie príslušnému správcovi dane riadne a včas, tak sa rozhodnutiu odkladá právoplatnosť. Rozhodnutie, ktoré bolo daňovému subjektu riadne doručené a proti ktorému nemožno podať odvolanie, sa stáva právoplatným. Pokiaľ rozhodnutie správcu dane ukladá aj právnu povinnosť, napríklad uhradiť daň, tak sa stáva vykonateľným až po uplynutí tejto lehoty určenej správcom dane v predmetnom rozhodnutí.

Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom a iba ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť daňový výdavok, alebo nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený.

Rozhodnutia daňových orgánov (správcu dane – daňového úradu a odvolacieho orgánu – Finančného riaditeľstva SR) často poukazujú v odôvodnení svojich rozhodnutí na dôkazy získané v trestnom konaní. Otázkou možnosti použitia takýchto dôkazov v daňovom konaní sa zaoberal Súdny dvor EÚ vo veci C-419/14, WebMindLicenses Kft. a tiež aj Najvyšší správny súd SR vo veci sp. zn. 4Sfk/110/2022, z ktorého vyplýva, že Uznesenie o vznesení obvinenia a ani skutkové zistenia v ňom obsiahnuté nemôžu byť považované za priamy dôkaz podľa daňového procesného zákona (daňového poriadku).

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ zásada prednosti práva Únie zakotvuje prednostné postavenie práva Únie pred právom členských štátov. Táto zásada ukladá všetkým orgánom členských štátov povinnosť zaručiť plný účinok jednotlivých noriem Únie. Ak už judikatúra Súdneho dvora EÚ poskytla jasnú odpoveď na otázku týkajúcu sa výkladu práva Únie, vnútroštátny súd musí urobiť všetko potrebné na to, aby bol tento výklad uplatnený.

Vykonávanie dôkazov predstavuje podstatné štádium daňového konania. Jednotlivé dôkazy sú taktiež podkladom pre vydanie prvostupňového rozhodnutia správcom dane v daňovom procese. Posúdenie dôkazov je výlučným oprávnením správcu dane, pričom priebeh dokazovania si správca dane zhodnotí vo svojom rozhodnutí. Pri výklade pojmu "dôkaz" musí správca dane použiť extenzívne výkladové hľadisko. Správca dane pritom musí zohľadňovať všetky predložené a nadobudnuté dôkazy vo vzájomných súvislostiach, a to v prospech, aj neprospech daňového subjektu.

Odvolanie daňového subjektu je významným procesným úkonom. Prostredníctvom odvolania sa totiž zabezpečuje preskúmanie už vydaného prvostupňového rozhodnutia správcu dane v danom prípade.

Správca dane je prvým subjektom, ktorý sa oboznamuje s podaným odvolaním daňového subjektu. Preto je jeho primárnou právnou povinnosťou posúdiť obsah podaného odvolania. Taktiež musí správca dane dôkladne zvážiť, či rozhodne o podanom odvolaní daňového subjektu v rámci autoremedúry v danom prípade. Pokiaľ sa tak však nestane, tak je správca dane povinný vyhotoviť predkladaciu správu. Predkladacia správa musí obsahovať jednotlivé obligatórne obsahové súčasti a predkladá sa odvolaciemu orgánu oprávnenému rozhodovať o podanom odvolaní daňového subjektu.

Pokiaľ príslušný správca dane vykonáva určitý procesný úkon, ktorý má význam pre priebeh daňového konania, tak o ňom vyhotoví zápisnicu v danom prípade. Procesné úkony pritom prebiehajú počas celého daňového konania, a preto je správca dane povinný vyhotovovať zápisnice priebežne. Pritom zápisnica v daňovom konaní musí obsahovať jednotlivé obsahové súčasti. Pokiaľ má určitý účastník daňového konania, môže ním byť napríklad svedok, výhrady voči obsahu zápisnice, tieto sa v zápisnici riadne poznamenajú. V rámci daňového konania môže zamestnanec správcu dane vyhotoviť aj úradný záznam, pokiaľ to uzná za vhodné.

Pokiaľ prvostupňový správca dane, ktorého rozhodnutie bolo napadnuté odvolaním, nerozhodne o podanom odvolaní v rámci autoremedúry, tak postúpi odvolanie odvolaciemu orgánu.

Neoddeliteľnou súčasťou fungovania mechanizmu dane z pridanej hodnoty je právo daňového subjektu – platiteľa DPH – na odpočítanie dane. Uvedené právo predstavuje jednu zo zásad fungovania systému DPH, ktorá vyplýva zo smernice 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorá bola transponovaná aj do slovenského zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v z. n. p. (ďalej len „zákon o DPH“). Túto zásadu, resp. právo nemožno chápať ako absolútne právo platiteľa na odpočet DPH.

Zákon č. 11/2019 Z. z. o pravidlách riešenia sporov týkajúcich sa zdanenia (ďalej len „zákon o pravidlách riešenia sporov“) je transpozíciou Smernice Rady (EÚ) 2017/1852 z 10. októbra 2017 o mechanizmoch riešenia sporov týkajúcich sa zdanenia v Európskej únii (ďalej len „smernica o mechanizmoch riešenia sporov“).

Správca dane vykonáva, okrem úkonov ako je napr. ústne pojednávanie, miestne zisťovanie, dožiadanie, dokazovanie, daňová kontrola, záznamová povinnosť, poskytovanie údajov správcovi dane, zverejňovanie zoznamov daňových subjektov, ktoré sa nepovažujú za daňové tajomstvo, aj úkony ako je predvolanie a predvedenie osoby ako svedka, ktorého účasť pri správe daní je nevyhnutná.