Ručenie za daň z pridanej hodnoty (DPH) patrí k preventívnym nástrojom, ktorými štát bojuje proti daňovým únikom. Na prvý pohľad ide „len“ o sekundárnu povinnosť odberateľa – zaplatí daň, ak ju nezaplatil jeho dodávateľ. V praxi však ručenie pôsobí ako sieť, ktorá má zachytiť manipulácie s faktúrami, reťazové podvody a takzvaných „missing traderov“, teda fiktívnych obchodníkov zanechávajúcich po sebe nezaplatené dane. Tento inštitút pritom zasahuje všetky odvetvia hospodárstva, od veľkoobchodníkov s elektronickými zariadeniami, cez stavebné firmy až po digitálne platformy, ktoré nakupujú služby z EÚ aj mimo nej.
Právny základ ručenia vychádza z článku 205 smernice 2006/112/ES („smernica o DPH“), ktorý dáva členským štátom právo ustanoviť spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť tretej osoby za nezaplatenú daň. Slovensko toto oprávnenie implementovalo do § 69 ods. 13 a § 69b zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v z. n. p. (ďalej len „zákon o DPH“), pričom účelom je prerušiť reťazec podvodu tam, kde vzniká nadmerný odpočet, alebo kde dodávateľ dane jednoducho „zmizne“.
Samotný mechanizmus ručenia stojí na dvoch podmienkach. Prvou je objektívna podmienka – nezaplatená DPH z faktúry dodávateľa. Druhou podmienkou je existencia vedomosti alebo čiastočnej vedomosti „mala a mohla vedieť“: ak odberateľ v čase dodania vedel, mohol alebo mal vedieť, že jeho obchodný partner daň neuhradí, ručí za ňu v plnom rozsahu. Zákon vymenúva typické situácie, ktoré vyvolávajú domnienku takejto vedomosti:
- podozrivo nízka cena,
- platba na bankový účet neuvedený v zozname finančnej správy, či
- obchodovanie s nekontaktným subjektom.
Domnienky sú vyvrátiteľné, no bremeno dôkazov leží na odberateľovi
Historicky bol inštitút ručenia do zákona o DPH zapracovaný už pri jeho vzniku v roku 2004 a postupne sa dopĺňal. Kľúčovým medzníkom bola novela z roku 2013, keď sa rozšíril okruh domnienok a sprísnili sa podmienky dokazovania. Na európskej úrovni udáva smer judikatúra Súdneho dvora EÚ, predovšetkým rozsudok Kittel a Recolta Recycling (C-439/04 a C-440/04). Súd potvrdil, že členské štáty smú odoprieť odpočet alebo vyvodiť ručenie, ak daňovník vedel alebo mal vedieť, že je jeho transakcia súčasťou podvodu. Zároveň zaviedol takzvaný „Axel Kittel test“, ktorý slovenská finančná správa často cituje v rozhodnutiach.
Zjednodušene
Štát deklaruje: „Ak tvoj dodávateľ neodvedie DPH, zaplatíš ju namiesto neho, ak si mal tušiť, že je niečo podozrivé.“ To znamená, že nestačí mať čisté úmysly – treba aj preveriť cenu, bankový účet a serióznosť obchodného partnera. Keď daňový úrad rozhodne, máš len osem dní daň zaplatiť a odvolať sa.
Príklad č. 1 – Reťazec s elektronikou:
Spoločnosť Alfa, s. r. o., nakupuje mobilné telefóny od dodávateľa Beta GmbH so sídlom v Rakúsku, ktorý sa nedávno zaregistroval pre DPH na Slovensku. Cena telefónov je o 15 % nižšia, než priemer v oficiálnej distribúcii a Beta žiada úhradu na maďarský účet, ktorý nefiguruje v zozname finančnej správy. Alfa nezistí, že Beta je takzvaný „missing trader“ – po inkasovaní platieb zmizne a DPH neodvedie. O deväť mesiacov neskôr dostane Alfa rozhodnutie podľa § 69b: ručí za nezaplatenú DPH vo výške 180 000 €.
Musí ju uhradiť do ôsmich dní. Alfa namieta, že bola „v dobrej viere“, no neúspešne, mala si všimnúť podozrivo nízku cenu a neoverený bankový účet.
Príklad č. 2 – Stavebné práce a insolventný dodávateľ:
Stavebná spoločnosť Delta, platiteľ DPH, zadáva subdodávku betónových konštrukcií firme Gamma, s. r. o., za 1 milión € + DPH. Po odovzdaní prác Gamma čelí konkurzu a už neplatí daň. Delta má v zmluve klauzulu o zadržaní 10 % ceny do vyrovnania daňových povinností, ale nakoniec ju neuplatní pod tlakom harmonogramu stavby a Gamma dostane celú sumu.
Po ukončení konkurzu daňový úrad zistí nedoplatok na DPH 230 000 € a rozhodne, že Delta ručí, pretože vedela o finančných problémoch Gamma a napriek tomu jej vyplatila plnú fakturovanú sumu. Delta platí nedoplatok z vlastného vrecka, hoci nedostala od dodávateľa ani euro späť.