V tejto časti sa sústredím na analýzu primárnych definícií a článkov Modelovej zmluvy OECD (predovšetkým na články 1, 2, 3 a 4) vo vzťahu k špecifikám slovenskej legislatívy a na druhy daní, ktoré zmluvy pokrývajú.
(pokračovanie – 1. časť článku)
Aplikácia základných článkov Modelovej zmluvy OECD
V prvej časti uverejnenej v časopise Dane a účtovníctvo v praxi č. 6/2008 sme sa venovali najmä histórii, prehľadu a aktuálnemu vývoju medzinárodných zmlúv z pohľadu fiškálnej politiky. V tejto časti sa budem sústrediť na analýzu primárnych definícií a článkov Modelovej zmluvy OECD (predovšetkým na články 1, 2, 3 a 4) vo vzťahu k špecifikám slovenskej legislatívy a na druhy daní, ktoré zmluvy pokrývajú.
Na úvod treba zdôrazniť, že účelom každej medzinárodnej zmluvy je zamedziť dvojitému zdaneniu, resp. obmedziť právo zdanenia jedného alebo oboch zmluvných štátov. Ak však podľa slovenskej daňovej legislatívy nie je konkrétna transakcia predmetom dane z príjmov, zmluvu nemožno aplikovať v neprospech daňovníka.
Medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná, sa vo všeobecnosti vzťahujú na všetky fyzické a právnické osoby, ktoré sú rezidentmi, alebo ktoré majú trvalé bydlisko v jednom alebo v oboch zmluvných štátoch. Ak tieto kritériá – osoby (článok 1 a 3 ods. 1 Modelovej zmluvy OECD a rezidencia (článok 4 Modelovej zmluvy OECD) nie sú splnené, zmluvu nie je možné aplikovať a dvojité zdanenie nie je možné n