Daň z pridanej hodnoty a umelá inteligencia

Oblasť dane z pridanej hodnoty je z hľadiska využívania umelej inteligencie mimoriadne vhodná. DPH je založená na nepretržitom toku údajov o zdaniteľných plneniach, fakturácii, cezhraničných transakciách a odpočítaní dane. Každá obchodná transakcia vytvára digitálnu stopu, ktorú možno analyzovať a porovnávať s údajmi ďalších subjektov v dodávateľskom reťazci, čo umožňuje nasadenie algoritmov na identifikáciu nezrovnalostí, podozrivých transakcií a potenciálnych daňových podvodov.

Význam umelej inteligencie v oblasti DPH bude ďalej narastať. Iniciatíva VAT in the Digital Age (ViDA) smeruje k zavádzaniu elektronickej fakturácie a digitálneho oznamovania údajov správcom dane, pričom vnútroštátne opatrenia podporujú získavanie daňových údajov v elektronickej podobe a ich efektívnejšie spracovanie. Tým sa vytvárajú podmienky na širšie využitie umelej inteligencie pri správe DPH.

S rastúcim využívaním umelej inteligencie vznikajú právne otázky, najmä transparentnosť algoritmických rozhodnutí, ochrana osobných údajov, právo na spravodlivé konanie a preskúmateľnosť procesov založených na automatizovanom vyhodnocovaní údajov. Otázkou zostáva, do akej miery možno umelú inteligenciu využívať pri výbere daňových subjektov na kontrolu a pri hodnotení dôkazov v daňovom konaní.

Cieľom článku je stručne priblížiť praktické možnosti využívania umelej inteligencie v oblasti DPH, jej hlavné prínosy a riziká a právne limity, ktoré musia byť pri jej aplikácii rešpektované, so zameraním na správcov dane a platiteľov DPH.

Umelá inteligencia a jej miesto v oblasti daní

Pojem umelá inteligencia patrí v súčasnosti medzi najčastejšie technologické pojmy, pričom jeho obsah nie je vždy chápaný jednotne. V bežnej komunikácii býva za umelú inteligenciu označovaný prakticky každý sofistikovanejší počítačový program, v daňovej oblasti však ide o komplexnejší systém schopný spracúvať údaje, identifikovať vzory a na základe nich generovať výstupy alebo odporúčania, ktoré by inak vyžadovali ľudskú činnosť. Charakteristickou vlastnosťou moderných systémov umelej inteligencie je schopnosť učiť sa z veľkého množstva údajov a postupne zlepšovať svoje výsledky bez potreby explicitného programovania každej situácie, čo je kľúčové najmä pri správe DPH založenej na rozsiahlych databázach transakčných údajov.

Rozlíšenie automatizácie a umelej inteligencie pri správe daní

Z hľadiska správy daní je potrebné rozlišovať medzi klasickou automatizáciou a skutočnou umelou inteligenciou. Automatizácia je založená na vopred definovaných pravidlách a systém iba vykonáva nastavené príkazy, napríklad pri upozornení na oneskorené podanie daňového priznania alebo nesúlad v kontrolnom výkaze. Umelá inteligencia naopak samostatne vyhodnocuje súvislosti medzi údajmi a identifikuje vzory správania, ktoré neboli vopred presne definované. V oblasti DPH môže analyzovať veľké množstvo transakcií, porovnávať ich s historickými údajmi a označovať transakcie so znakmi potenciálneho daňového podvodu. Významnú kategóriu predstavuje strojové učenie (machine learning), ktoré zlepšuje presnosť výstupov algoritmov na základe nových údajov a využíva sa najmä pri odhaľovaní podvodných schém a analýze rizikovosti daňových subjektov.

V posledných rokoch sa do popredia dostala generatívna umelá inteligencia, ktorá dokáže vytvárať nový obsah vo forme textov, analýz, odpovedí alebo súhrnov informácií. V praxi sa využíva najmä pri príprave odborných stanovísk, spracovaní interných daňových dokumentov a pri komunikácii s daňovými subjektmi, pričom treba počítať s rizikom nepresných alebo právne nesprávnych výstupov.

Pre správu DPH nemožno umelú inteligenciu vnímať ako jeden nástroj, ale ako súbor riešení s rôznou mierou autonómie a právnym významom. Rozlíšenie medzi jednoduchou automatizáciou, dátovou analytikou a skutočnou umelou inteligenciou je kľúčové najmä pri posudzovaní zákonnosti postupov správcu dane a ochrany práv daňových subjektov.

Prečo je DPH ideálnou daňou na využitie umelej inteligencie

Daň z pridanej hodnoty je ideálnou oblasťou na využitie umelej inteligencie. Konštrukcia DPH vytvára veľké množstvo údajov o transakciách, ktoré možno porovnávať naprieč dodávateľsko-odberateľskými reťazcami a spracúvať automatizovanými nástrojmi. Správcovia dane disponujú v oblasti DPH rozsiahlymi databázami údajov, čo vytvára vhodné podmienky na nasadenie systémov umelej inteligencie.

V podmienkach SR ide najmä o údaje obsiahnuté v:

• daňových priznaniach k DPH,
• kontrolných výkazoch,
• súhrnných výkazoch,
• colných vyhláseniach,
• údajoch z medzinárodnej výmeny informácií,
• údajoch poskytovaných bankami a inými orgánmi verejnej moci.

Každoročne sú spracovávané milióny transakcií, čo vytvára základ pre využitie pokročilých analytických nástrojov. Pre človeka je prakticky nemožné analyzovať také množstvo údajov v reálnom čase. Umelá inteligencia dokáže v priebehu niekoľkých sekúnd porovnávať tisíce subjektov, preverovať obchodné väzby a identifikovať nezrovnalosti. Schopnosť spracovávať big data je dôvodom, prečo sa DPH stáva jednou z prvých oblastí daňového práva s rozsiahlym využívaním algoritmických nástrojov. Špecifickou vlastnosťou DPH je existencia vzájomne prepojených údajov. Každé zdaniteľné plnenie sa spravidla objavuje u dvoch subjektov – dodávateľ vykazuje daň na výstupe, odberateľ si uplatňuje odpočítanie dane. Takéto nastavenie umožňuje automatizované krížové kontroly. Správca dane môže porovnávať údaje vykázané jednotlivými subjektmi a zisťovať, či deklarované plnenia na seba nadväzujú, pričom umelá inteligencia analyzuje faktúry, časové súvislosti, obchodné vzťahy a ekonomickú aktivitu subjektov.

Praktický význam takéhoto postupu sa prejavuje najmä pri odhaľovaní situácií, keď jedna osoba deklaruje nadobudnutie tovaru alebo služby, avšak dodávateľ zodpovedajúce plnenie nevykazuje alebo keď sú transakcie súčasťou podvodnej schémy. Z hľadiska správy dane vzniká prostredie, v ktorom možno pomocou algoritmov sledovať ekonomické vzťahy medzi subjektmi a ich obchodné aktivity bez potreby manuálneho preverovania každej transakcie. Jedným z hlavných dôvodov zavádzania pokročilých analytických nástrojov do oblasti DPH je efektívnejší boj proti daňovým podvodom, ktoré v rámci Európskej únie spôsobujú každoročne miliardové škody.

Daňové orgány venujú osobitnú pozornosť karuselovým podvodom, pri ktorých dochádza k zneužívaniu oslobodenia intrakomunitárnych dodaní a neoprávnenému uplatňovaniu nadmerných odpočtov. Podvody sú založené na zložitých reťazcoch spoločností vo viacerých štátoch, ich identifikácia je náročná. Umelá inteligencia umožňuje analyzovať obchodné siete, identifikovať neobvyklé vzťahy, vzory správania a rizikové subjekty, takže správca dane môže namiesto náhodného výberu využívať modely založené na analýze rizika. AI však nenahrádza individuálne posúdenie prípadu. Jej výstupy sú len podkladom pre rozhodnutie správcu dane a samy osebe nemôžu automaticky zakladať záver o daňovom podvode ani o nesplnení podmienok na odpočítanie dane.

Súčasné využívanie umelej inteligencie v oblasti DPH

Hoci sa diskusia o umelej inteligencii často spája s budúcim vývojom, viaceré prvky AI a pokročilej dátovej analytiky sú už dnes súčasťou činnosti daňových správ v mnohých štátoch. Algoritmy na analýzu údajov, hodnotenie rizík a identifikáciu podvodných schém patria medzi kľúčové nástroje moderného daňového dozoru.

Úlohou týchto systémov nie je nahradiť pracovníkov daňovej správy, ale efektívnejšie využiť personálne kapacity a zamerať kontroly na subjekty s najvyšším rizikom porušenia daňových predpisov. V oblasti DPH sa AI prakticky využíva najmä na vytváranie rizikových profilov daňových subjektov, ktoré na základe dostupných údajov hodnotia pravdepodobnosť daňových podvodov alebo nesprávneho plnenia povinností. Pri určovaní rizikového skóre sa zohľadňujú najmä praktické faktory dôležité pre kontrolu:

• výška nadmerných odpočtov,
• frekvencia opravných daňových priznaní,
• zapojenie do cezhraničných obchodov,
• obchodné vzťahy s rizikovými subjektmi,
• zmeny vlastníckej štruktúry
• neobvyklý vývoj ekonomickej aktivity.

Výsledkom je vytvorenie rizikového profilu, ktorý umožňuje efektívnejšie plánovanie kontrolnej činnosti a zameranie sa na subjekty s vyššou pravdepodobnosťou porušenia zákona. Umelá inteligencia dokáže identifikovať vzťahy medzi subjektmi, vytvárať obchodné siete a sledovať pohyb tovaru alebo finančných prostriedkov v dodávateľských reťazcoch. Takéto nástroje sa využívajú najmä pri odhaľovaní karuselových podvodov, pri ktorých sú spoločnosti rozmiestnené vo viacerých členských štátoch a ich prepojenia nie sú bez analýzy zjavné. Algoritmy môžu identifikovať opakujúce sa obchodné modely, náhle zmeny dodávateľov, nezvyčajne vysoké objemy obchodov alebo správanie typické pre tzv. chýbajúcich obchodníkov.

Ďalšou kľúčovou oblasťou využitia umelej inteligencie je analýza rozsiahlych dátových súborov vznikajúcich pri plnení daňových povinností, kde systémy automaticky vyhľadávajú anomálie, odchýlky od bežného správania a neštandardné transakcie. Takýto prístup umožňuje prechod od náhodných kontrol k rizikovej analýze, vďaka ktorej sa kontroly zameriavajú na subjekty s relevantnými rizikovými indikátormi a ostatné sú menej zaťažované. Jeho význam porastie najmä s rozvojom elektronickej fakturácie a iniciatívy ViDA, ktoré budú správcom dane poskytovať výrazne väčší objem údajov v elektronickej podobe.

Využívanie umelej inteligencie v oblasti DPH už dnes nie je iba teoretickou možnosťou. Viaceré štáty Európskej únie investovali značné prostriedky do analytických systémov zameraných na odhaľovanie daňových podvodov. Za pokročilé možno považovať riešenia v Holandsku, Estónsku a Poľsku, kde sa dátová analytika stala súčasťou správy daní; poľský systém STIR identifikuje podozrivé finančné operácie a riziko zapojenia subjektov do podvodných schém. Podobné systémy, ako britský Connect prepájajúci údaje z verejných a súkromných databáz, zavádzajú aj ďalšie štáty s cieľom zvýšiť efektívnosť výberu daní a obmedziť daňové úniky.

Rozsah využívania umelej inteligencie sa neustále rozširuje. Kým v minulosti slúžila najmä na podporu kontrolnej činnosti, postupne sa zapája aj do automatizovaného spracovania údajov, komunikácie s daňovými subjektmi a prediktívneho hodnotenia daňových rizík.

Elektronická fakturácia ako nový zdroj dát

Elektronická fakturácia nie je len zmena formy faktúr, ale vytvorenie rozsiahleho zdroja štruktúrovaných údajov, ktoré možno spracúvať bez manuálneho zásahu. Z hľadiska správy dane umožňuje okamžité získanie informácií o dodávateľovi, odberateľovi, predmete plnenia, základe dane, sadzbe dane a dátume uskutočnenia zdaniteľného plnenia. Takéto údaje možno automaticky porovnávať s databázami, vyhodnocovať ich súvislosti a identifikovať riziká. Umelá inteligencia dokáže analyzovať fakturačné vzory subjektov a sledovať odchýlky od bežného správania. Z hľadiska daňových orgánov elektronická fakturácia vytvára podmienky na prechod od následných kontrol k priebežnému monitorovaniu transakcií.

Jedným z kľúčových pilierov iniciatívy ViDA je zavedenie systému digitálneho oznamovania údajov (Digital Reporting Requirements), ktorý má zabezpečiť, aby daňové orgány získavali informácie o cezhraničných transakciách takmer v reálnom čase namiesto periodických priznaní a súhrnných výkazov. Tradičný model, v ktorom správca dane získava údaje až po uskutočnení transakcie s odstupom týždňov či mesiacov, vytvára priestor na podvody a sťažuje ich odhaľovanie. Nový systém má umožniť získavanie informácií prakticky okamžite po vystavení faktúry a vytvoriť rozsiahlu databázu transakcií vhodnú na využitie umelej inteligencie. Algoritmy budú môcť automaticky vyhodnocovať veľké množstvo transakcií, identifikovať neobvyklé obchodné modely a upozorňovať na rizikové situácie ešte pred vznikom významnej daňovej škody.

Elektronická fakturácia a digitálne oznamovanie údajov smerujú k kontrole DPH v takmer reálnom čase. Správca dane môže priebežne vyhodnocovať rizikové operácie a zasahovať ešte pred dokončením podvodných schém. Umelá inteligencia dokáže automaticky porovnávať údaje dodávateľa a odberateľa, identifikovať nezrovnalosti v obchodných reťazcoch a upozorňovať na neštandardné správanie či chyby vo fakturácii a daňových priznaniach. Takýto vývoj znižuje počet sporov medzi správcami dane a daňovými subjektmi, zároveň však otvára otázky rozsahu monitorovania podnikania a ochrany práv daňových subjektov.

Umelá inteligencia z pohľadu daňových subjektov

Diskusia o umelej inteligencii v oblasti DPH sa často sústreďuje na jej využívanie zo strany daňových orgánov, dôležité sú však aj možnosti pre podnikateľov a daňových poradcov. Súčasný technologický vývoj sprístupňuje pokročilé analytické nástroje aj menším a stredným podnikom, pričom AI slúži nielen na kontrolu plnenia daňových povinností, ale aj na ich efektívnejšie plnenie.

Jednou z najrozšírenejších oblastí využívania umelej inteligencie v podnikateľskej sfére je automatizované spracovanie účtovných dokladov. Moderné systémy rozpoznávajú údaje z prijatých faktúr, identifikujú položky a automaticky ich zaraďujú do účtovných alebo daňových evidencií, čím znižujú administratívnu záťaž a riziko chýb. S rastúcim významom elektronickej fakturácie možno očakávať, že automatizované spracovanie dokladov sa stane štandardnou súčasťou podnikových informačných systémov.

Umelá inteligencia dokáže upozorniť na chýbajúce údaje a nezrovnalosti ešte pred zaúčtovaním dokladu a pomáhať pri plnení povinností podľa zákona o DPH. Analyzuje konkrétne transakcie a poskytuje odporúčania k miestu dodania, sadzbe dane a vzniku daňovej povinnosti. V medzinárodnom obchode asistuje pri určení režimu DPH a registračných povinností v jednotlivých štátoch. Takéto riešenia sú obzvlášť užitočné pre menšie podniky bez vlastného daňového oddelenia.

Umelá inteligencia je dôležitým nástrojom pri internom riadení daňových rizík. Podnikatelia môžu pomocou analytických nástrojov preverovať obchodné transakcie ešte pred podaním daňového priznania a identifikovať problematické oblasti. AI dokáže upozorniť na neobvyklé odpočty dane, nezrovnalosti medzi faktúrami a účtovnými záznamami či rizikové obchodné vzťahy. Takéto preventívne kontroly znižujú pravdepodobnosť daňových sporov a sankcií. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie zdôrazňuje, že platitelia DPH musia pri výbere obchodných partnerov a uplatňovaní odpočtu dane postupovať obozretne, čo posilňuje význam týchto nástrojov.

Napriek výhodám treba zohľadniť aj riziká generatívnej umelej inteligencie v oblasti DPH. Jazykové modely síce vytvárajú presvedčivo pôsobiace právne a daňové odpovede, ich výstupy však nemusia byť správne alebo aktuálne. Používateľ často nedokáže rozlíšiť medzi správnou informáciou a chybným záverom. Generatívna AI môže nesprávne interpretovať predpisy, odvolávať sa na neexistujúcu judikatúru alebo ponúkať zdanlivo logické, no právne nesprávne odporúčania.

Výstupy umelej inteligencie v oblasti DPH musia byť vždy odborne posúdené. Za správnosť daňových priznaní, odpočtov a vykázaných transakcií nesie zodpovednosť daňový subjekt, nie softvér ani poskytovateľ technologického riešenia.

Právne limity využívania umelej inteligencie pri správe DPH

Hoci umelá inteligencia prináša významné možnosti pre zefektívnenie správy DPH, jej využívanie nemôže byť vnímané výlučne z technologického alebo ekonomického hľadiska. Daňové konanie predstavuje výkon verejnej moci, ktorý bezprostredne zasahuje do práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Každé využitie algoritmov, automatizovaných systémov alebo nástrojov umelej inteligencie preto musí rešpektovať ústavné princípy, požiadavky práva Európskej únie a základné zásady správy daní. Skutočnosť, že určitý postup je technologicky možný alebo ekonomicky efektívny, sama osebe neznamená, že je aj právne prípustný. Práve naopak, čím väčšia miera automatizácie zasahuje do rozhodovacích procesov verejnej správy, tým intenzívnejšie vzniká potreba ochrany procesných práv jednotlivcov. Jedným zo základných problémov spojených s využívaním umelej inteligencie vo verejnej správe je otázka transparentnosti rozhodovacích procesov. Daňový subjekt musí byť schopný pochopiť, na základe akých skutočností správca dane dospel k určitému záveru a z akých dôvodov vykonal konkrétne procesné úkony. Ak by napríklad bol daňový subjekt vybraný na daňovú kontrolu výlučne na základe algoritmického vyhodnotenia bez možnosti identifikovať dôvody takéhoto postupu, vznikali by pochybnosti o zachovaní princípov právnej istoty a preskúmateľnosti.

Otázka transparentnosti je kľúčová najmä pri systémoch využívajúcich pokročilé formy strojového učenia, pri ktorých je často veľmi ťažké vysvetliť, ako algoritmus dospel k výsledku („black box“ modely). V daňovom konaní však zásahy do práv daňových subjektov nemôžu vychádzať z rozhodnutí, ktorých dôvody nie sú overiteľné alebo vysvetliteľné. Konečné rozhodnutie správcu dane musí zostať preskúmateľné a riadne odôvodnené. Využívanie umelej inteligencie je spojené so spracúvaním rozsiahlych množstiev údajov, vrátane údajov o spoločnostiach, ich štatutárnych orgánoch, spoločníkoch, zamestnancoch a obchodných partneroch.

Spracúvanie údajov musí byť v súlade s GDPR a predpismi na ochranu osobných údajov, osobitne pri profilovaní, teda automatizovanom hodnotení správania konkrétnej osoby. V daňovej správe môžu rizikové profily ovplyvňovať intenzitu kontrol a výber subjektov, pričom takýto postup musí mať zákonný základ, rešpektovať proporcionalitu a obsahovať záruky proti svojvoľným zásahom. Rozsah využívaných údajov musí byť primeraný, keďže s rastom databáz narastajú požiadavky na ochranu súkromia a bezpečnosť spracúvania.

Jednou z najdiskutovanejších otázok je, do akej miery možno vo verejnej správe, vrátane správy DPH, využívať automatizované rozhodovanie. Algoritmus môže vyhodnocovať údaje a poukazovať na riziká, nemôže však samostatne určovať daňovú povinnosť ani priznávať nárok na odpočítanie dane. Daňové konanie je založené na individuálnom posúdení skutkového stavu, dôkazov a aplikácii práva na konkrétny prípad, čo nemožno plne nahradiť algoritmom. Osobitne pri otázkach dobrej viery platiteľa, účasti na daňovom podvode či zneužitia práva je nevyhnutný odborný právny úsudok človeka.

Umelá inteligencia môže slúžiť ako podporný nástroj pri rozhodovaní, avšak konečná zodpovednosť musí zostať na človeku, ktorý za rozhodnutie nesie právnu zodpovednosť. S rastúcim využívaním AI je dôležité, akú dôkaznú hodnotu majú jej výstupy. Algoritmus môže identifikovať reťazec so znakmi karuselového podvodu alebo upozorniť na neštandardné správanie daňového subjektu, takýto výstup však sám osebe nepreukazuje porušenie zákona. Výstupy AI sú najmä indície a podnety na ďalšie dokazovanie, samotné rozhodnutie správcu dane musí vychádzať z dôkazov získaných a vykonaných v súlade so zákonom.

Inak hrozí riziko, že daňové konanie bude založené na záveroch algoritmu, ktorých správnosť nie je možné overiť ani účinne spochybniť.

Umelá inteligencia, daňové kontroly a dokazovanie

Jednou z hlavných oblastí využívania umelej inteligencie je daňová kontrola a dokazovanie v daňovom konaní, kde sa stretáva záujem štátu na efektívnom výbere daní so základnými právami daňových subjektov. Umelá inteligencia môže výrazne zvýšiť schopnosť správcu dane identifikovať rizikové transakcie a odhaľovať daňové podvody, nesmie však oslabiť zásady zákonnosti, objektívnosti a spravodlivosti daňového konania. Tradičný model výberu subjektov na daňovú kontrolu založený na manuálnej analýze údajov a odborných skúsenostiach sa v digitálnom prostredí stáva menej efektívnym.

Umelá inteligencia umožňuje vytvárať komplexné modely rizikovej analýzy, ktoré vyhodnocujú veľké množstvo premenných a identifikujú subjekty so zvýšenou pravdepodobnosťou porušenia daňových predpisov. Takýto postup zvyšuje efektivitu kontrolnej činnosti a znižuje počet kontrol u nízkorizikových subjektov, zároveň však vyvoláva otázku, do akej miery má mať daňový subjekt právo oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré bol označený za rizikový.

S rastúcim využívaním umelej inteligencie možno očakávať, že sa jej použitie stane predmetom správneho súdnictva. Daňové subjekty môžu namietať, že rozhodnutia správcu dane boli ovplyvnené netransparentným algoritmom alebo chybami systému. Z hľadiska práva na súdnu ochranu bude potrebné preskúmať nielen rozhodnutie správcu dane, ale aj spôsob využitia výstupov umelej inteligencie, najmä ak algoritmus predstavuje rozhodujúci podklad pre zásah do práv jednotlivca. Možno očakávať spory týkajúce sa zákonnosti algoritmických nástrojov pri správe daní. Ak správca dane vychádza z výstupov algoritmu, bude potrebné preukázať nielen skutkové okolnosti prípadu, ale aj spoľahlivosť použitého analytického nástroja.

Môžu vzniknúť otázky o kvalite vstupných údajov, fungovaní algoritmu, chybovosti systému a možnosti overiť správnosť jeho záverov. S rastúcou úlohou AI v rozhodovaní je kľúčová transparentnosť jej fungovania. Daňové orgány musia preukázať nielen existenciu algoritmického výstupu, ale aj to, že bol získaný spoľahlivým a právne akceptovateľným spôsobom. Rozhodnutia Súdneho dvora EÚ a Európskeho súdu pre ľudské práva už poskytujú základné východiská pre posudzovanie využívania AI v daňovej oblasti.