Problematika dovolenky je riešená v § 100 až § 117 Zákonníka práce. Právo na dovolenku je ústavným právom zamestnanca a prispieva k realizácii jeho práva na odpočinok po práci, pričom toto právo je viazané na osobu zamestnanca a nemožno ho previesť na inú osobu.
Problematika dovolenky je riešená v § 100 až § 117 Zákonníka práce. Právo na dovolenku je ústavným právom zamestnanca a prispieva k realizácii jeho práva na odpočinok po práci, pričom toto právo je viazané na osobu zamestnanca a nemožno ho previesť na inú osobu.
Zamestnancovi vzniká za podmienok ustanovených v Zákonníku práce nárok na dovolenku:
- za kalendárny rok alebo na jej pomernú časť,
- za odpracované dni,
- dodatkovú.
Na dovolenku za kalendárny rok, príp. na jej pomernú časť vzniká zamestnancovi nárok vtedy, ak počas nepretržitého trvania pracovného pomeru k tomu istému zamestnávateľovi vykonával u neho prácu aspoň 60 dní v kalendárnom roku, pričom:
- podmienku odpracovania 60 dní v kalendárnom roku zamestnanec musí splniť opakovane v každom kalendárnom roku,
- ak určený pracovný čas zamestnanca nie je rozvrhnutý na všetky dni v týždni, na zistenie splnenia podmienky odpracovania 60 dní sa posudzuje, akoby v kalendárnom týždni pracoval 5 dní,
- za nepretržité trvanie pracovného pomeru sa považuje aj skončenie doterajšieho pracovného pomeru a bezprostredne nadväzujúci vznik nového pracovného pomeru u toho istého zamestnávateľa,
- za odpracovaný deň sa považuje deň, v ktorom zamestnanec odpracoval prevažnú časť svojej zmeny, pričom časti zmien odpracované v rôznych dňoch sa nesčítajú,