Plné znění otázky
Vo všeobecnosti platí, že platiteľ má nárok na odpočítanie dane za predpokladu, že prijaté plnenia použil na svoje dodávky ako platiteľ (§ 49 ods. 2 zákona o DPH). My účtujeme slovenskú s. r. o. B. 1. Slovenská s. r. o. A (platiteľ) objednala poľnohospodárske práce (služby) od slovenskej s. r. o. B (platiteľ). Slovenská s. r. o. B následne služby objednala u svojho subdodávateľa C. Subjekt B uplatnil odpočet z faktúry od subjektu C. 2. Slovenská s. r. o. B uplatnila aj odpočet DPH z faktúry za účtovnícke služby za daný mesiac. 3. Slovenská s. r. o. B sa zaoberá aj predajom tovaru (kupuje od slovenskej firmy tovar a predáva slovenským firmám). Slovenská s. r. o. B uplatnila aj odpočet DPH z faktúry za tovar. Tento tovar je zatiaľ na sklade u tejto slovenskej s. r. o. B. Teraz daňový úrad požaduje od slovenskej s. r. o. B, aby preukázala použitie prijatých zdaniteľných plnení od dodávateľov na vlastné dodávky ako platiteľ, t. j. na spárovanie -priradenie- prijatých zdaniteľných plnení od dodávateľa k našim uskutočneným zdaniteľným plneniam, t. j. nech spároval PFA s VFA. V súčasnosti podľa nich platiteľ B nepreukázal relevantnými dôkazmi, že prijaté zdaniteľné plnenia použil v súlade s ustanovením § 49 ods. 2 na dodávky svojich tovarov a služieb ako platiteľ. Podľa nás v prípade č. 1 vieme napárovať našu došlú a vyšlú faktúru; tak bude správca vidieť, že plnenia sme použili na svoje dodávky ako platiteľ. Na druhej strane suma vydanej faktúry bude o niečo nižšia ako suma došlej faktúry. Zákon o DPH podľa nás nestanovuje, že v akej výške máme refakturovať plnenia. Stanovuje len, že musíme dokázať, že subjekt prijaté plnenia použil na svoje dodávky ako platiteľ. A to sa vydanou faktúrou jasne dokáže. Samozrejme na druhej strane vyhodnotenie dôkazov musí zodpovedať aj zásadám logického myslenia. Jedna z akceptovaných foriem výkladu práva v aplikačnej praxi je logický výklad. Ak daňový subjekt vie vysvetliť, prečo došlá faktúra je vo vyššej sume (dodatočné práce, neakceptovanie zvýšenie ceny odberateľom) ako vydaná, daňový úrad nemá právo na vyrubenie rozdielu dane. Tu nevieme, či má správca dane vôbec skúmať sumy faktúr v rámci § 49 ods. 2 zákona o DPH. Podľa nás v prípade č. 2 účtovné služby síce nemajú bezprostrednú súvislosť s výstupnými transakciami – nedajú sa priamo spárovať s vydanými faktúrami- , ale náklady na túto službu však tvoria súčasť režijných nákladov zdaniteľnej osoby, a teda predstavujú prvky nákladov produktov podnikania. Náklady na tieto služby sa podľa nás musia považovať za súčasť podnikania spoločnosti ako celku. Správca dane tým pádom tu požaduje nezmysel. Podľa nás v prípade č. 3 keďže tovar je zatiaľ na sklade (aj podľa skladovej evidencie), nevieme správcovi zatiaľ ukázať vydanú faktúru, na ktorej sme vyfakturovali daný tovar s DPH. Tu mu vieme ukázať maximálne predošlé faktúry, ktoré sa týkajú predaného tovaru v minulosti, a dať prehlásenie, že tento tovar v budúcnosti chceme predať. Vydanú faktúru podľa nás správca nemá právo od nás požadovať. Sú naše hore uvedené úvahy správne?