Pojem „Patentový box“ už niekoľko rokov rezonuje v rámci podnikateľského prostredia v Európskej únii, ale podobne rezonuje aj v rámci diskusií daňových správ a ministerstiev financií v rámci EÚ, ale tiež na globálnej úrovni. Ide o pojem, za ktorým sa skrýva špeciálny daňový režim, ktorý má za cieľ poskytnutie daňových výhod podnikateľským subjektom, ktorý poberajú príjem z komerčného využitia nehmotných aktív.
Koncept patentové boxu sa zrodil v Írsku v roku 1973, kde bol v účinnosti do roku 2010. Na základe tohto režimu bol príjem z kvalifikovaných patentov oslobodený od dane z príjmu právnických osôb. V roku 2000 patentový box zaviedlo Francúzsko. Tento režim bol založený na zníženej sadzbe dane z 33,33 % na 15 %. Následne bol režim zavedený v Maďarsku (2003), Holandsku a Belgicku (2007).
Postupom času sa ale tento daňový režim rýchlo rozšíril po väčšine európskych krajín. Dnes sa na území EÚ vyskytuje cca 14 takýchto špeciálnych režimov. Primárnym dôvodom rozšírenia tohto režimu je na jednej strane snaha krajín prilákať a prípadne podporiť vývojové a výskumné aktivity, ktoré vedú k vytvoreniu patentov, prípadne iných hodnotných nehmotných aktív. Existujú aj sekundárne motivácie krajín, ktoré tieto špeciálne režimy zaviedli, a to na jednej strane poskytnúť špeciálny daňový režim bez ohľadu na to, či dochádza k vývoju a výskumu na ich území – ide napríklad o daňové režimy na Malte, alebo Cypre – preslávené svojimi daňovými režimami ako krajiny, kde sa môžu „zaparkovať“ milióny eur za podmienok minimálneho daňového bremena. Tieto krajiny pod plášťom Patentového boxu nepodporujú takmer neexistujúci sektor vedy a výskumu, ale podporujú týmto režimom rozvinutý sektor holdingových spoločností a služieb s týmto sektorom spojeným. Stačí teda presunúť nehmotné aktíva do spoločností registrovaných v týchto krajinách a následné zisky z komerčného využitia môžu podliehať veľmi nízkemu efektívnemu zdaneniu – v prípade Cypru je napríklad možné dosiahnuť efektívnu sadzbu 2,5 % na rozdiel od 22 % nominálnej sadzby dane na Slovensku, teda takmer 10-krát menšie daňové bremeno. Na druhej strane, na tento trend reagujú aj krajiny, ktoré nemajú za cieľ primárne konkurovať holdingovým jurisdikciám, ale ich cieľ je poskytnúť alternatívu podnikateľom, ktorí už prikazujú baliť kufre svojim vývojárom a posielajú ich aj s rodinami pracovať a odpočívať na pláže Cypru a Malty. Vidíme teda aj krajiny ako Španielsko, Francúzsko, Belgicko, prípadne aj Taliansko, ktoré postupne do svojich daňových režimov zaviedli podobné opatrenia – s cieľom udržať si na svojom území tieto vývojové aktivity ako aj nehmotné aktíva z nich generované. Inými slovami, pokiaľ to právny režim v EÚ umožňuje, aby sa podnikateľské aktivity ako aj výsledky vývoja a výskumu slobodne presúvali po Európe (čo je jedným zo základných princípov fungovania EÚ), tak nemôžu zabrániť odchodu a presunu podnikateľských ako tiež vývojových a výskumných aktivít do inej krajiny EÚ negatívnymi opatreniami. Znamená to teda, že dochádza k nasmerovaniu pozornosti na vytvorenie pozitívnych a atraktívnych podmienok, tak aby si tieto cenné aktivity udržali aj za cenu zníženého príjmu do štátneho rozpočtu. Z pohľadu kritikov tejto tendencie teda ide o sledovanie súťaženia krajín v oblasti znižovania daňového bremena a