Reklama a propagácia je jednou z najčastejšie využívaných nákladových položiek podnikateľa. Pod takto definovaným pojmom sa skrýva široké spektrum foriem a podôb propagácie, ktoré dokonca v dobe prudko sa rozvíjajúcich informačných technológií a on-line služieb naberá nové netradičné formy.
Predmetom článku je definovanie základných pravidiel a možných daňových výdavkov na reklamu vrátane niekoľkých jej moderných foriem.
Zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v z. n. p. (ďalej len „ZDP“) – teda predpis, ktorý vymedzuje daňovo uznané náklady, resp. ich limituje či zakazuje – sa o reklamných výdavkoch vyjadruje pomerne stručne.
Všeobecná definícia daňového výdavku podľa § 2 ods. i) ZDP je nasledovná: daňovým výdavkom je výdavok resp. náklad, ktorý:
- slúži na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov resp. výnosov podnikateľa,
- bol daňovníkom preukázateľné vynaložený,
- bol zaúčtovaný v účtovníctve podnikateľa, resp. zaevidovaný v zjednodušenej daňovej evidencii SZČO.
Poznámka: Výdavky súvisiace s majetkom osobnej potreby sú uznané len v pomernej časti, v akej sa využíva na podnikanie – t. j. v paušálnej výške 80 % z preukázateľného nákupu, resp. v inej výške, v závislosti od jeho využívania na podnikateľskej účely, ktorá však musí byť preukázaná.
Zároveň však podľa § 19 ods. 1 ZDP platí, že:
- výška prípadného daňového výdavku je limitovaná niektorým z iných predpisov, do daňových výdavkov si môže podnikateľ zahrnúť len sumu do tejto výšky,
- výšku daňového výdavku môže zároveň limitovať prípadne zakazovať niektoré z iných pravidiel ZDP, v takomto prípade môže podnikateľský subjekt uplatniť daňový náklad len podľa tohto pravidla.
Výdavky na reklamu v zákone o dani z príjmov
Náklady na reklamu podnikateľa definuje § 19 ods. 2 písm. k) ZDP ako „výdavky (náklady) na reklamu vynaložené na účel prezentácie podnikateľskej činnosti daňovníka, tovaru, služieb, nehnuteľností, obchodného mena, ochrannej známky, obchodného označenia výrobkov a iných práv a záväzkov súvisiacich s činnosťou daňovníka so zámerom dosiahnutia, zabezpečenia, udržania alebo zvýšenia príjmov daňovníka“. Ide o pomerne širokú definíciu, podľa ktorej si podnikateľ môže uplatniť výdavky na akúkoľvek častejšiu či menej častejšiu formu propagácie, ktorá je zároveň obmedzená súladom so zákonom č. 147/2001 Z. z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len „zákon o reklame“) [§ 21 ods. 1 písm. e)]. Náklad na reklamu, ktorý nie je v súlade s týmto zákonom, nie je daňovo uznaným nákladom.
Zákon o reklame ustanovuje najmä všeobecné požiadavky na reklamu a definuje niektoré základné pojmy. V zmysle § 3 ods. 1 tohto zákona reklama nesmie napríklad (vybrané požiadavky):