Jedným zo znakov právneho poriadku moderného demokratického štátu je, že poskytuje zvláštnu ochranu slabším subjektom. Táto skutočnosť je viditeľná najmä v pracovnom práve, v rámci ktorého sa zvýhodnené postavenie garantuje napríklad mladistvým zamestnancom, zamestnancom na materskej alebo rodičovskej dovolenke alebo zamestnancom s dočasnou pracovnou neschopnosťou. Do tejto skupiny zraniteľnejších a slabších zamestnancov patrí aj tehotná zamestnankyňa.
Podľa čl. 6 zákona č. 311/2001 Z. z., Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“) náležia tehotným zamestnankyniam pracovné podmienky, ktoré majú chrániť ich biologický stav súvisiaci s tehotenstvom. Cieľom tejto ochrany teda nie je len tehotná zamestnankyňa, ale de facto aj jej dieťa, ktoré nemá byť ani len ohrozené prácou jeho budúcej matky. Chránenými hodnotami v oboch prípadoch je teda život a zdravie obidvoch.
Zákonník práce poskytuje definíciu tehotnej zamestnankyne v § 40 ods. 6. Podľa tejto definície je tehotnou zamestnankyňou len zamestnankyňa, ktorá splnila dve jednoduché formálne podmienky:
- písomné informovanie svojho zamestnávateľa o svojom stave,
- predloženie lekárskeho potvrdenia o tejto skutočnosti.
Zákonník práce bližšie neurčuje, či lekárske potvrdenie musí pochádzať výlučne od gynekológa zamestnankyne. Teoreticky je prípustné, aby toto lekárske potvrdenie vydal aj všeobecný lekár zamestnankyne, avšak ten by tak mohol urobiť na základe odborného záveru gynekológa. Uznávame však, že ide o úvahu nad rámec zákona.
Keď zamestnankyňa