Témy DPH podvodu a zneužitia práva v oblasti DPH sú pomerne živé a je im pravidelne venovaný priestor v časopisoch. Existuje k nim tiež pomerne bohatá rozhodovacia prax Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“). Doterajšie publikácie však mali tendenciu ponímať túto tému prevažne kauzisticky. (Pozri napr. články Ing. Beáty Jarošovej, Phd., v DPH v praxi 9/2017, 10/2017 a 12/2018 a tiež Ing. Zuzany Šidlovej v DPH v praxi 3/2019.) Z právneho hľadiska je popritom zaujímavé, že principiálne otázky vo vzťahu k obidvom uvedeným témam už sú v rozhodovacej praxi SD EÚ stabilizované a tento na ne opakovane odkazuje. V jednotlivých nových rozhodnutiach už len viac-menej „dolaďuje“ detaily.
Naopak, v rozhodovacej praxi NS SR bolo možné v minulosti badať, že DPH podvod a zneužitie práva bývali často zamieňané, prípadne uplatňované súčasne.
Predmetom tohto článku je tak poskytnúť zhrnutie základných koncepčných súvislostí DPH podvodu a zneužitia práva, poukázanie na hlavné odlišnosti, ktoré vo svojom dôsledku vyžadujú zásadne odlišné zameranie dokazovania správcu dane aj odôvodňovania rozhodnutí, a tiež kritická analýza vybraných rozhodnutí NS SR.
Základný právny rámec
Z hľadiska právneho rámca je mimoriadne podstatné, že koncepty podvodu a zneužitia práva v oblasti DPH nemajú svoje výslovné zakotvenie v podobe normatívnych viet v smernici Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH smernica“) a ani v zákone č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v z. n. p. (ďalej len „zákon o DPH“).
Nepredstavujú tak „povinnosti“, ktoré by mali daňovníci plniť podľa práva EÚ (t. j. DPH smernice) a ktoré by mali byť transponované do národných právnych poriadkov. Mechanizmus ich pôsobenia je iný a súvisí primárne s tzv. objektívnym charakterom ekonomických činností podliehajúcich DPH.
Tento objektívny charakter znamená, že na posúdenie, či určitá činnosť zakladá ekonomickú činnosť v zmysle DPH smernice, a teda v zásade zakladá jedno zo zdaniteľných plnení (najčastejšie dodanie tovaru alebo služby), vôbec nie sú relevantné účel ani výsledky takejto činnosti. Uvedenú argumentáciu SD EÚ zd