Zákonom č. 333/2014 Z. z. upravujúcim s účinnosťou od 1. januára 2015 zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v z. n. p. (ďalej len „ZDP“) došlo k viacerým zmenám týkajúcich sa odpisovania majetku, ktoré značne obmedzili resp. predĺžili dobu uplatňovania obstarávacej ceny takéhoto majetku do daňových výdavkov daňovníka.
V nadväznosti na uplatnenie daňových výdavkov súvisiacich s majetkom došlo k určitej zvýhodňujúcej úprave pri majetku, ktorý sa môže využívať aj na súkromné účely. Cieľom uvedenej úpravy od 1. januára 2015 je zjednodušenie preukazovania skutočnosti, či sa majetok reálne využíva len na podnikanie, alebo aj na súkromné účely. Zákonom je zavedená možnosť výberu daňovníkom, uviesť si krátenie výdavkov na 80 % pri takomto majetku bez povinnosti iného preukazovania výšky týchto výdavkov. V prípade výberu tejto metódy uplatňovania výdavkov, bude musieť daňovník preukazovať len súvislosť medzi využívaným majetkom a jeho dosahovanými príjmami.
Uvedená úprava je v ust. § 19 ods. 2 písm. t) ZDP, pričom podľa znenia tohto ustanovenia sú daňovými výdavkami výdavky (náklady) na obstaranie, technické zhodnotenie, prevádzkovanie, opravy a udržiavanie majetku, okrem výdavkov na osobnú potrebu podľa § 21 ods. 1 písm. i), výdavkov súvisiacich s nehnuteľnosťami a zamestnávateľa, ktorý uplatňuje postup podľa § 5 ods. 3 písm. a), a to:
- vo forme paušálnych výdavkov vo výške 80 %, ak je tento majetok využívaný aj na súkromné účely, alebo
- v preukázateľnej výške v závislosti od pomeru používania tohto majetku na zabezpečenie zdaniteľného príjmu.
V tejto súvislosti sa dopĺňa aj definícia daňového výdavku uvedená v § 2 písm. i) ZDP, podľa ktorej daňovým výdavkom je výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm. t), v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje inak.
Aj za znenia zákona platného do 31. decembra 2014 daňovník, či už fyzická osoba alebo právnická osoba, práve vzhľadom na definíciu daňového výdavku uvedenú v § 2 písm. i) ZDP, podľa ktorej je daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, by mal v daňových výdavkoch uplatňovať len preukázateľné výdavky súvisiace s jeho dosahovanými zdaniteľnými príjmami. Uvedené znamená, že všetky výdavky súvisiace s majetkom, ktorým zabezpečoval osobnú potrebu svoju alebo zamestnancov, mal vylučovať z daňových výdavkov v pomernej časti zodpovedajúcej využívaniu tohto majetku na súkromné účely. V praxi však predovšetkým právnické osoby nesledovali, či zamestnanci, ktorí dostali k dispozícii nejaký majetok ako napr. mobily, počítače a pod. ich využívajú skutočne len v