Skončenie pracovného pomeru zamestnanca je závažnou udalosťou pracovného života. Z tohto dôvodu upravuje právny poriadok jednotlivé okolnosti skončenia pracovného pomeru v pomerne veľkých podrobnostiach. V rámci tohto príspevku sa budeme zaoberať prípadmi jednostranného skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnanca.
Pracovný pomer zamestnanca môže skončiť na základe rôznych právnych skutočností. Veľkú väčšinu z nich zaraďujeme medzi tzv. subjektívne právne skutočnosti, keďže nastávajú priamo z vôle jednej zo strán alebo z vôle oboch strán. Do tejto skupiny preto zaraďujeme napríklad dohodu o skončení pracovného pomeru, výpoveď, okamžité skončenie pracovného pomeru alebo skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Naproti tomu môže pracovný pomer zaniknúť aj na základe tzv. objektívnych právnych skutočností, medzi ktoré zaraďujeme smrť zamestnanca alebo uplynutie dohodnutej doby trvania pracovného pomeru.
Množinu subjektívnych právnych skutočností, na základe ktorých dochádza ku skončeniu pracovného pomeru, môžeme ďalej vnútorne rozdeliť. Kritérium tohto delenia je to, či na skončenie pracovného pomeru je potrebný súhlasný prejav vôle aj druhej strany. Ak je nevyhnutný súhlas oboch strán, ide o dvojstranný právny úkon, príkladom ktorého je dohoda o skončení pracovného pomeru. Ak je však na skončenie pracovného pomeru nevyhnutný len prejav vôle jednej strany bez súhlasu strany druhej, ide o tzv. jednostranný právny úkon, príkladom ktorého je výpoveď, okamžité skončenie pracovného pomeru a skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Zákon č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce