Princíp práva prednosti Európskej únie založený rozsudkom z 15. júla 1964 vo veci Costa v. ENEL je všeobecne známy. Rovnako je všeobecne známe znenie čl. 7 ods. 2 druhá veta Ústavy SR, podľa ktorého „Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky“. Tieto princípy sudcovia poznajú. Vedia, že v prípade zistenia rozporu zákona s právnom Európskej únie sa majú zdržať aplikácie konfliktného vnútroštátneho ustanovenia zákona.
Toto zdržanie sa aplikácie konfliktného ustanovenia zákona však nemusí byť a ani nie je v súdnej praxi realizované jednotne. Ide o právo a súčasne o povinnosť vyplývajúcu z práva Európskej únie, ktorá je adresovaná každému jednému sudcovi alebo senátu, v ktorého konaní sa konflikt vnútroštátneho práva s právom EÚ vyskytne. Neexistuje jednotný mechanizmus, ako má sudca postupovať po zistení tohto rozporu.
Súčasne toto právo žiadnemu sudcovi nemôže byť odňaté a prenesené na Najvyšší súd prípadne na Ústavný súd. Vznikajú rozdielne rozhodnutia. V oblasti správneho súdnictva, najmä vo finančných veciach, rozdielne rozhodnutia viedli Finančnú správu Slovenskej republiky k podaniu žiadosti o vydanie zjednocujúceho stanoviska Najvyššieho súdu.
Napriek tomu, že zjednocujúce stanoviská sa vzhľadom na existenciu veľkých senátov javili ako prekonané, ukazuje sa, že môžu plniť svoju funkciu pri zabezpečovaní vymožiteľnosti práva Európskej únie v situácii, keď explicitná zákonná úprava odporuje rozsudku Súdneho dvora Európskej únie.
I.
Aktuálnou otázkou v rozhodovacej činnosti senátov správneho kolégia Najvyššieho súdu SR sú úroky zo zadržiavaného nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty počas daňových kontrol skončených do 31. 12. 2016, uplatnené na základe priamej aplikácie uznesenia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber z 21. 10. 2015.
V týchto prípadoch bráni priznaniu úrokov explicitná zákonná