Z hľadiska problematiky oceňovania v účtovníctve je potrebné poznamenať, že ide o oblasť, kde je potreba verného a pravdivého zobrazenia skutočnosti možno významnejšia, ako pri iných oblastiach účtovníctva. Súvahové položky by mali byť vykazované v takom ocenení, aby toto čo najvernejšie vyjadrovalo, aký ekonomický úžitok je možné získať v budúcnosti z majetku nadobudnutého v minulosti, a to podľa súčasných podmienok a v súčasnosti dostupných informácií. Takejto podmienke nezodpovedá vždy oceňovanie v historických nákladoch, a preto sa v mnohých prípadoch nahrádza niektorou z bežných hodnôt.
Oceňovanie majetku a záväzkov vo finančnom účtovníctve predstavuje nesmierne dynamický a možno skonštatovať, že aj základný problém vedenia účtovníctva. Je neodškriepiteľné, že na použitom spôsobe oceňovania závisí vypovedacia schopnosť účtovnej závierky, a tým aj finančnej analýzy, ktorá predstavuje jeden z primárnych výstupov z nej smerom k jej používateľom. Nejde len o celkovú výšku vykázaného majetku a záväzkov, ale taktiež o výšku vykázaného výsledku hospodárenia, ktorý priamo závisí od toho, akým spôsobom boli jednotlivé prvky účtovnej závierke ocenené jednak v deň vzniku účtovného prípadu, ako aj od toho, či boli alebo neboli precenené ku dňu, ku ktorému sa účtovná závierka zostavuje.
Je nespochybniteľné, že pokiaľ by sa vo finančných výkazoch začala primárne pre všetky ich položky používať reálna hodnota, do účtovných závierok by to vnieslo značnú mieru volatility a subjektívneho posudzovania skutočností. Problémom je, že trhová orientácia účtovných jednotiek na takýto spôsob oceňovania sa vyžaduje čoraz viac aj pre majetok nefinančnej povahy. Je to problém, ktorý sa z tohto pohľadu zdá byť neriešiteľný. Možno skonštatovať, že pokiaľ je časť položiek účtovnej závierky ocenená v pokračujúcich historických nákladoch a časť precenená na reálnu hodnotu, účtovnú závierku z pohľadu oceňovania možno považovať za nekonzistentnú. Samozrejme, jeden z pohľadov môže byť, že historický náklad je použitý všade tam, kde nie je možné objektívne zistiť výšku reálnej hodnoty, avšak práve tu je otázne použitie či nepoužitie už spomínanej hypotetickej reálnej hodnoty. Zásadnou otázkou, ktorá sa v tejto súvislosti ponúka je to, či je hypotetická reálna hodnota dostatočne zrozumiteľná, spoľahlivá, relevantná a porovnateľná, aby sa dala používať na účely finančného výkazníctva. Ako jedno z riešení tohto problému sa javí legislatívne vymedzenie hranice medzi reálnou hodnotou, ktorá bude natoľko spoľahlivá, že sa bude môcť uvádzať v účtovných výkazoch a na druhej strane odhadmi alebo výstupmi z rôznych analýz, ktoré by mali patriť skôr do prílohy k účtovnej závierke.
Zavedenie novej oceňovacej základne – reálnej hodnoty ako primárnej metódy oceňovania a jej definitívna implementácia do európskej legislatívy na nadnárodnej, aj národných úrovniach predstavuje neľahkú úlohu a veľkú výzvu, aj napriek už existujúcemu rozsiahlemu právnemu základu v tejto oblasti.
Oceňovanie v účtovníctve
Z hľadiska problematiky oceňovania v účtovníctve je potrebné poznamenať, že ide o oblasť, kde je potreba verného a pravdivého zobrazenia skutočnosti možno významnejšia, ako pri iných oblastiach účtovníctva. Súvahové položky by mali byť vykazované v takom ocenení, aby toto čo najvernejšie vyjadrovalo, aký ekonomický úžitok je možné získať v budúcnosti z majetku nadobudnutého v minulosti, a to podľa súčasných podmienok a v súčasnosti dostupných informácií, resp. aké zníženie ekonomického úžitku možno v súčasnosti očakávať v súvislosti s vyrovnaním záväzku v budúcnosti. Takejto podmienke vždy nezodpovedá oceňovanie v historických nákladoch, a preto sa v mnohých prípadoch nahrádza niektorou z bežných hodnôt. Pri rozhodovaní o oceňovacej základni je preto potrebné rozlišovať:
- Prvé (prvotné, pôvodné) ocenenie, t. j. ocenenie pri prvom vykázaní majetku (záväzkov) v účtovníctve. Majetok sa pri prvom vykázaní zvyčajne