Správne posúdenie daňovej uznateľnosti výdavkov patrí medzi základné otázky pri určovaní základu dane z príjmov podnikateľských subjektov. Napriek relatívne stručnej zákonnej definícii daňového výdavku vzniká v aplikačnej praxi množstvo interpretačných problémov, ktoré často vedú k sporom medzi daňovými subjektmi a správcom dane. Cieľom článku je analyzovať základné princípy daňovej uznateľnosti výdavkov podľa zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v z. n. p. (ďalej len „ZDP“), identifikovať najčastejšie sporné situácie v podnikateľskej praxi a poukázať na význam judikatúry pri výklade jednotlivých ustanovení zákona. Osobitná pozornosť je venovaná otázkam preukázateľnosti výdavkov, ich súvislosti s podnikateľskou činnosťou a dokumentácii výdavkov počas daňovej kontroly.
Jednou zo základných otázok pri určovaní základu dane z príjmov je
posúdenie, ktoré výdavky možno považovať za daňovo uznateľné
. Výdavky podnikateľských subjektov majú priamy vplyv na výšku základu dane, a tým aj na výslednú daňovú povinnosť. V slovenskom právnom poriadku je problematika daňovej uznateľnosti výdavkov upravená predovšetkým v ZDP. Tento zákon vychádza zo základného princípu, podľa ktorého možno za daňový výdavok považovať len taký výdavok, ktorý bol vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov.Hoci ide o pomerne jednoduchú definíciu, jej praktická aplikácia je často komplikovaná. Podnikateľské aktivity majú veľmi rôznorodý charakter a jednotlivé výdavky môžu mať rôznu mieru súvislosti s podnikateľskou činnosťou. V praxi preto často vznikajú spory medzi daňovými subjektmi a správcom dane.
Správca dane môže spochybniť daňovú uznateľnosť výdavku najmä v prípadoch, keď:
-
výdavok nie je dostatočne preukázaný,
-
existujú pochybnosti o jeho reálnom vynaložení,
-
výdavok má charakter osobnej spotreby,
-
výdavok nesúvisí priamo s podnikateľskou činnosťou.
Významnú úlohu pri interpretácii ZDP zohráva aj judikatúra súdov. Rozhodnutia správnych súdov často poskytujú dôležité metodické usmernenia pre správcu dane aj pre podnikateľské subjekty.
Základná definícia daňového výdavku
Každý systém dane z príjmov stojí na elementárnej otázke: ktoré výdavky možno považovať za také, ktoré oprávnene znižujú príjem podliehajúci zdaneniu. Hoci sa táto otázka môže na prvý pohľad javiť ako technická, v skutočnosti ide o jedno z najpraktickejších a zároveň najspornejších miest daňového práva. Práve pri posudzovaní výdavkov sa stretáva účtovné hľadisko na hospodárenie podniku s právnym pohľadom na základ dane. V podnikateľskej realite vzniká veľké množstvo nákladov, ktoré sú z hľadiska fungovania firmy úplne prirodzené. Nie všetky však musia byť automaticky uznané aj na daňové účely. Medzi účtovným a daňovým hľadiskom totiž neexistuje úplná totožnosť.
Účtovníctvo sleduje verné zachytenie hospodárskej reality
, zatiaľ čo
daňové právo pracuje s vlastnými pravidlami, ktoré určujú, ktoré výdavky možno uplatniť pri zisťovaní základu dane.
Táto odlišnosť je zdrojom viacerých praktických problémov a vysvetľuje, prečo je výklad pojmu daňového výdavku taký významný.Základná definícia daňového výdavku vychádza z myšlienky, že uznať možno len taký výdavok, ktorý slúži na dosiahnutie, zabezpečenie alebo udržanie zdaniteľných príjmov, bol vynaložený daňovníkom preukázateľne a je zachytený v účtovníctve alebo v zákonom predpokladanej evidencii. Táto definícia v sebe spája vecný aj formálny rozmer.
Vecný rozmer spočíva v hospodárskom účele výdavku.
Nestačí, že podnikateľ niečo kúpil alebo zaplatil; rozhodujúce je, prečo to urobil a aký vzťah má daný náklad k jeho príjmom.
Formálny rozmer je zase spojený s dokazovaním a evidovaním výdavku.
Výdavok musí byť identifikovateľný, doložený a správne zachytený tak, aby bolo možné overiť jeho výšku, časové zaradenie aj súvislosť s podnikateľskou činnosťou.
Z tejto definície možno odvodiť tri základné predpoklady daňovej uzna