V tomto vydaní časopisu prinášame komentár k rozsudku Súdneho dvora EÚ k predbežnej otázke týkajúcej sa bezodplatného dodania tovaru (tepla) a určenia základu dane - C-207/23 - Finanzamt X.
Predmet sporu
Nemecká spoločnosť Y prevádzkovala zariadenie vyrábajúce bioplyn z biomasy. Vyrobený bioplyn bol v roku 2008 používaný na decentralizovanú výrobu elektriny a tepla. Väčšina takto vyrobenej elektrickej energie bola dodávaná do všeobecnej elektrickej siete a zaplatená jej prevádzkovateľom. Teplo, ktoré bolo vyrobené počas tohto procesu, bolo sčasti využité vo výrobnom procese spoločnosti Y.
Na základe zmlúv uzavretých v rokoch 2007 a 2008 spoločnosť Y previedla "bezodplatne" väčšinu takto vyrobeného tepla na podnikateľa A, aby mohol sušiť drevo v kontajneroch, a na spoločnosť B, ktorá týmto teplom vyhrievala svoje špargľové polia. Obe zmluvy stanovovali, že výška ceny bude dohodnutá individuálne podľa ekonomickej situácie odberateľa, pričom nebola bližšie špecifikovaná.
Spoločnosť Y počas roka 2008 dostala od prevádzkovateľa elektrickej siete okrem tzv. minimálnej výkupnej ceny aj bonifikáciu, keďže išlo o elektrickú energiu vyrobenú kombinovanou výrobou. Táto bonifikácia bola rovnako ako minimálna cena zahrnutá do základu dane zdaniteľných plnení tejto spoločnosti.
Keďže spoločnosť Y subjektom A a B za teplo nič neúčtovala, daňový úrad dospel k záveru, že toto teplo im bolo poskytnuté bezodplatne, a vzhľadom na neexistenciu kúpnej ceny určil základ dane týchto dodaní na úrovni vynaložených nákladov.
Predmetom sporu boli teda otázky, či: