Príspevky na stravovanie zamestnancov v daňových výdavkoch zamestnávateľa

Ing. Lucia Vanková

Vydáno: 04. 03. 2022 44 minút čítania

Zamestnávatelia, ktorí zabezpečujú stravovanie svojim zamestnancom, riešia aj mnohé daňové súvislosti. Výdavky vynaložené v súvislosti so stravovaním zamestnancov sú u zamestnávateľa za určitých presne stanovených podmienok výdavkom znižujúcim zdaniteľné príjmy. Sú to však nielen podmienky upravené v zákone č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v z. n. p. (ďalej len „ZDP“), ale aj podmienky ustanovené v osobitných pracovnoprávnych predpisoch, na ktoré sa tento zákon odvoláva.

Výdavky zamestnávateľov na stravovanie zamestnancov patria do skupiny výdavkov na pracovné a sociálne podmienky a starostlivosť o zdravie zamestnancov. Základné podmienky pre ich uplatnenie v daňových výdavkoch sú zadefinované v § 2 písm. i) ZDP, podľa ktorého musí ísť o výdavky (náklady) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložené daňovníkom, zaúčtované v účtovníctve daňovníka alebo zaevidované v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 ZDP, ak tento zákon neustanovuje inak.

Zároveň ide o limitované výdavky podľa § 19 ods. 1 ZDP, pretože v § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 ZDP je ustanovené, že výdavky vynaložené na príspevky na stravovanie zamestnancov sú daňovo uznané len v tom prípade, ak sú poskytované za podmienok ustanovených osobitným predpisom. Osobitným predpisom, na ktorý sa odvoláva citované ustanovenie ZDP, je § 152 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v z. n. p. (ďalej len „Zákonník práce“).

Rozsah a podmienky stravovania zamestnancov podľa Zákonníka práce

Starostlivosť zamestnávateľov o zdravú výživu svojich zamestnancov je jednou z ich základných zákonných povinnosti v rámci podnikovej sociálnej politiky. Túto povinnosť upravenú v § 152 Zákonníka práce môžu zamestnávatelia plniť:

zabezpečením stravovania priamo na pracoviskách alebo ich v blízkosti,

poskytnutím účelovo viazaného finančného príspevku na stravovanie (ďalej len "finančný príspevok na stravovanie").

Zabezpečenie stravovania zamestnávateľom

Podľa § 152 ods. 1 Zákonníka práceje zamestnávateľ povinný zabezpečovať zamestnancom v pracovnom pomere

vo všetkých zmenách

stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy, a to priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti s výnimkou zamestnancov, ktorým poskytuje finančný príspevok na stravovanie. Túto povinnosť má aj zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania voči dočasne pridelenému zamestnancovi. Na účely stravovania sa za pracovnú zmenu považuje

výkon práce dlhší ako 4 hodiny

. Zamestnávateľ je teda

povinný zabezpečiť stravovanie

tým zamestnancom, ktorí:

na svojom pracovisku vykonávajú prácu viac ako štyri hodiny,

odpracovali na svojom pravidelnom pracovisku viac ako štyri hodiny a potom boli vyslaní na pracovnú cestu.

Príklad č. 1:

Zamestnanec, ktorý bol v konkrétny pracovný deň 4 hodiny u lekára, pri osemhodinovom pracovnom dni odpracoval do konca zmeny iba 4 hodiny.

Takýto zamestnanec nemá nárok na zabezpečenie stravovania, pretože podľa § 152 Zákonníka práce podmienkou pre uplatnenie nároku na poskytnutie stravy je, aby v rámci pracovnej zmeny odpracoval viac ako 4 hodiny. Nárok na zabezpečenie stravovania v tento deň môže vzniknúť zamestnancovi len v tom prípade, ak zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov upravil podmienky, za ktorých bude poskytovať zamestnancom stravovanie aj počas takejto ospravedlnenej neprítomnosti zamestnanca v práci.

* * *

Príklad č. 2:

Zamestnanec po odpracovaní 4,5 hodiny na svojom pravidelnom pracovisku nastúpil v ten istý deň na pracovnú cestu, ktorá trvala 6 hodín.

Zamestnanec vyslaný na pracovnú cestu má nárok na stravné podľa ustanovenia § 5 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v z. n. p. (ďalej len "zákon o cestovných náhradách") vo výške ustanovenej pre časové pásmo 5 až 12 hodín. Zároveň má zamestnanec nárok aj na poskytnutie stravy zamestnávateľom na pracovisku, pretože odpracoval na svojom pravidelnom pracovisku v tento deň viac ako štyri hodiny.

* * *

Zamestnávateľ môže podľa § 152 ods. 9 Zákonníka práce po prerokovaní so zástupcami zamestnancov:

upraviť podmienky

, za ktorých bude zamestnancom poskytovať stravovanie aj počas dovolenky, práceneschopnosti, prípadne pri iných prekážkach v práci alebo inej ospravedlnenej neprítomnosti zamestnanca v práci,

umožniť stravovať sa

zamestnancom, ktorí pracujú mimo rámca rozvrhu pracovných zmien, za rovnakých podmienok ako ostatným zamestnancom,

rozšíriť okruh fyzických osôb

, ktorým zabezpečí stravovanie, a ktorým bude prispievať na stravovanie napríklad o zamestnancov pracujúcich na základe dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru práce, konateľov, spoločníkov a podobne.

V uvedených prípadoch zamestnávateľ síce nemá zákonnú povinnosť poskytnúť stravovanie, ale ak sa tak rozhodne po prerokovaní so zástupcami zamestnancov, potom je povinný zabezpečiť takto upravené stravovanie dotknutým osobám za rovnakých podmienok ako ostatným zamestnancom.

______________________________

Poznámka: Zástupcami zamestnancov podľa § 11a Zákonníka práce sú príslušný odborový orgán, zamestnanecká rada alebo zamestnanecký dôverník. V družstve, kde je súčasťou členstva aj pracovnoprávny vzťah člena k družstvu, je na účely Zákonníka prácezástupcom zamestnancov osobitný orgán družstva volený členskou schôdzou. V prípade, že u zamestnávateľa

nepôsobia zástupcovia zamestnancov

a Zákonník práce vyžaduje prerokovanie so zástupcami zamestnancov, podľa § 12 ods. 2 Zákonníka práce môže rozhodnúť jednostranne (samostatne) aj zamestnávateľ (napr. úpravou vo vnútornom predpise).

______________________________

Príklad č. 3

Máte predplatné? Prihláste sa