Otázka uplatňovania cien pri dodaní tovaru a služby v režime DPH má niekoľko zaujímavých rozmerov a existuje k nej aj niekoľko rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“). Predmetom tohto článku je poskytnúť stručné zhrnutie základných koncepčných súvislostí oceňovania v režime DPH a prehľad najvýznamnejších rozhodnutí SD EÚ.
Základný princíp – subjektívna hodnota
Základný (harmonizovaný) princíp oceňovania v spoločnom systéme DPH je zakotvený v článku 73 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH smernica“), ktorý je transponovaný do § 22 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v z. n. p. (ďalej len „zákon o DPH“).
Táto protihodnota je z princípu považovaná nie za „objektívnu“, ale za „subjektívnu“ hodnotu, „keďže predmetom DPH je skutočná súkromná spotreba“. (Terra, B. – Cajus, J. A Guide to the European VAT Directives. Volume 1. Introduction to European VAT. 2018. Amsterdam: IBFD, 2018, s. 717) V danom kontexte je tak relevantné aj rozhodnutie SD EÚ, v zmysle ktorého „sa daň z pridanej hodnoty nemá platiť z výdavkov alebo súm, ktoré sa podľa zmluvy môžu vyúčtovať zmluvnému partnerovi, ale mu neboli vyúčtované“. (C-69/11 Connoisseur Belgium, výrok rozsudku)
Pochopiteľným dôsledkom uvedeného základného pravidla potom je, že na jednotlivých stupňoch produktového cyklu môže byť cena jednak výrazne vyššia ako vstupné náklady, ale tiež môže byť aj nižšia.
Že nejde o chybu spoločného systému, ale jeho inherentnú charakteristiku, skonštatovala