Vznik manka alebo škody predstavuje pre daňovníka určitú majetkovú ujmu, resp. škodovú udalosť, s ktorou je potrebné dôsledne sa vysporiadať nielen z pohľadu majetkovo-právneho, ale aj z pohľadu účtovných a daňových predpisov. Manká a škody vznikajú spravidla nezávisle na vôli daňovníka a v niektorých prípadoch ich vzniku nemožno vôbec zabrániť.
Vznik manka alebo škody predstavuje pre daňovníka určitú majetkovú ujmu, resp. škodovú udalosť, s ktorou je potrebné dôsledne sa vysporiadať nielen z pohľadu majetkovo-právneho, ale aj z pohľadu účtovných a daňových predpisov. Manká a škody vznikajú spravidla nezávisle na vôli daňovníka a v niektorých prípadoch ich vzniku nemožno vôbec zabrániť. Daňové predpisy do istej miery rešpektujú okolnosti, ktoré predchádzali vzniku konkrétnej škody a umožňujú, pri splnení určitých podmienok, uplatniť túto majetkovú ujmu do daňových výdavkov v plnej výške alebo s určitým obmedzením.
Definícia manka a škody
Zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v z. n. p. (ďalej len „ZDP“) pojem mánk a škôd nevymedzuje, ale v § 21 ods. 2 písm. e) priamo odkazuje na zákon č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v z. n. p. (ďalej len „zákon o účtovníctve“). Definícia manka a škody upravená v zákone o účtovníctve platí teda aj pre účely dane z príjmov.
Manko je definované v § 30 ods. 5 písm. a) zákona o účtovníctve a treba ním rozumieť inventarizačný rozdiel, pri ktorom je zistený skutočný stav nižší ako stav v účtovníctve, ak ho nemožno preukázať účtovným záznamom. Pri peňažných prostriedkoch a ceninách sa takýto rozdiel označuje ako schodok. Mankom podľa § 26 ods. 6 zákona o účtovníctve je aj inventarizáciou zistené odcudzenie alebo zistená strata majetku.
Škodou sa podľa § 26 ods. 6 zákona o účtovníctve rozumie neodstrániteľné poškodenie, zničenie, odcudzenie alebo strata majetku.
Podľa súčasnej definície škody v zákone o účtovníctve, ku škode môže dôjsť na akomkoľvek majetku daňovníka. Je však potrebné dôsledne rozlišovať odstrániteľné a neodstrániteľné poškodenie alebo zničenie majetku, pretože, ak dôjde k poškodeniu majetku, ktoré daňovník opravou odstráni, predmetom účtovania nie je účtovanie o škode, ale účtovanie o oprave.
Podľa náplne účtu 549 – Manká a škody, ktorú vymedzuje § 68 ods. 8 opatrenia MF SR č. 23 054/2002-92, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupoch účtovania a rámcovej účtovej osnove pre podnikateľov účtujúcich v sústave podvojného účtovníctva v z. n. p. (ďalej len „Postupy účtovania v PÚ“) za manká a škody sa nepovažujú prirodzené úbytky zásob, a to v prípade materiálu, tovaru, nedokončenej výroby, polotovarov vlastnej výroby, hotových výrobkov, zmeny stavu zvierat, pokiaľ ich výška nepresiahne normu prirodzených úbytkov. Účtujú sa podľa charakteru na účte 501 – Spotreba materiálu, na účte 504 – Predaný tovar alebo na účtoch účtovej skupiny 61 – Zmena stavu vnútroorganizačných zásob.
Ak účtovná jednotka (ÚJ) účtuje v sústave jednoduchého účtovníctva a má vnútorný predpis na prirodzené úbytky zásob, účtuje ich ako výdavky vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov. Tento postup vyplýva z § 11 ods. 7 opatrenia MF SR č. MF/27076/2007-74, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupoch účtovania a podrobnosti o usporiadaní, označovaní a obsahovom vymedzení položiek účtovnej závierky pre účtovné jednotky účtujúce v sústave jednoduchého účtovníctva, ktoré podnikajú alebo vykonávajú inú samostatnú zárobkovú činnosť, ak preukazujú svoje výdavky vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov na účely zistenia základu dane z príjmov v z. n. p. (ďalej len „Postupy účtovania v JÚ“).
Zákon o účtovníctve ani postupy účtovania bližšie nevymedzujú prirodzené úbytky zásob. Všeobecne používaným príkladom vzniku prirodzených úbytkov zásob je ich vysychanie alebo rozprašovanie. Ide teda o úbytok hmotnosti alebo objemu na zásobách v dôsledku pôsobenia vonkajších alebo vnútorných podmienok na ich prirodzené vlastnosti. K nezavineným úbytkom zásob môže však dôjsť aj z iných prirodzených a celkom objektívnych príčin, ako je len vysychanie alebo rozprášenie. Môže ísť o vyparovanie, rozsypanie, stvrdnutie (napríklad stavebných hmôt), rozbitie (napríklad sklenených výrobkov), rozsypanie, vysypanie, vyliatie (napríklad v poľnohospodárstve), krájanie, porciovanie, sekanie, usádzanie na predmetoch (napríklad v oblasti spracovania potravín). Môže však ísť tiež o úbytky zásob vznikajúce v súvislosti s ich rozrezaním alebo oddelením podľa želania zákazníkov (napríklad sklenené tabule v sklenárstve, výrobky a polotovary z dreva), o úbytky pri klimaticky citlivých zásobách, a to nielen zoschnutím, ale aj zhnitím, splesnivením, rozpučením (napríklad ovocie a zelenina) a pod.
V súčasnej dobe neexistujú všeobecne záväzné predpisy, stanovujúce normy prirodzených úbytkov zásob a ich určenie je ponechané výlučne na ÚJ. Normy prirodzených úbytkov sa obvykle stanovujú percentom z obratu, prípadne percentom z hodnoty spotrebovaných materiálov a surovín. Napriek tomu, že účtovné predpisy neukladajú povinnosť ekonomicky odôvodniť normu prirodzených úbytkov, ÚJ s ohľadom na § 2 písm. i) ZDP je povinná na základe vlastných (nie prevzatých), dlhodobejších sledovaní a zisťovaní, na začiatku zdaňovacieho obdobia stanoviť a kalkuláciami podložiť normy prirodzených úbytkov, a to osobitne pre jednotlivé druhy zásob. Normy prirodzených úbytkov nie je možné paušalizovať, resp. stanoviť ich výšku rovnako pre zásoby s rozdielnymi fyzikálnymi, chemickými alebo optickými vlastnosťami.
Stanovené normy prirodzených úbytkov zásob musia ÚJ uviesť vo vnútornom predpise. Úbytky n