Oblasť derivátov je jedna z najkomplikovanejších oblastí finančného riadenia podniku. Ich existencia súvisí predovšetkým so snahou zmierňovať riziká, s ktorými sa podniky v trhovej ekonomike stretávajú pri vykonávaní činnosti a rozhodovaní. Na zmierňovanie rizík sa používajú rôzne finančné nástroje, o ktorých sa za určitých okolností účtuje, resp. sa zaznamenávajú na podsúvahových účtoch, alebo evidujú ako iné, k dátumu, ku ktorému sa zostavuje účtovná závierka, oceniteľné aktíva a pasíva, podmienený majetok alebo podmienené záväzky, prípadne aj nie presne oceniteľné iné aktíva a iné pasíva.
Slovenské účtovné jednotky (ÚJ) sa stretávajú s derivátmi stále častejšie, preto bola táto oblasť upravená aj zákonom o účtovníctve a opatreniami Ministerstva financií SR. S danou problematikou sa častejšie stretávajú banky, ale čoraz viac sa vyskytujú účtovné prípady súvisiace s existenciou rôznych zmluvných vzťahov, z ktorých vyplynie existencia derivátu, aj podnikateľské ÚJ (napr. ako klienti bánk).
Napriek tomu, že prakticky sa stretávali ÚJ s derivátmi už pred rokom 2003, slovenská právna úprava účtovníctva na túto problematiku zareagovala prvýkrát až zákonom č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“), ktorý nadobudol účinnosť od 1. 1. 2003. V nadväznosti na to ju riešili ju aj opatrenia MF SR pre jednotlivé typy účtovných jednotiek a teda aj pre podnikateľské ÚJ. V tom čase boli do opatrenia MF SR č. 23 054/2002-92, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupoch účtovania a rámcovej účtovej osnove pre podnikateľov účtujúcich v sústave podvojného účtovníctva (ďalej len „Postupy účtovania v PÚ“), boli prevzaté ustanovenia z medzinárodných účtovných štandardov (IAS), konkrétne z IAS 32 – Finančné nástroje: zverejnenie a prezentácia a IAS 39 – Finančné nástroje: vykazovanie a oceňovanie v znení, v ktorom boli účinné v roku 2002. Postupy účtovania v PÚ sú účinné tiež od 1. 1. 2003 a problematike derivátov je v nich venovaný § 16 Zásady pre členenie derivátov a ich účtovanie.
V súčasnosti, keď podnikateľské ÚJ vymedzené v § 17a zákona o účtovníctve sú povinné zostavovať individuálnu účtovnú závierku podľa medzinárodných štandardov finančného vykazovania (IFRS), v SR sa vytvorili dve skupiny podnikateľských ÚJ:
- tie, ktoré zostavujú individuálnu účtovnú závierku výhradne podľa slovenských právnych predpisov,
- tie, ktoré zostavujú individuálnu účtovnú závierku výhradne podľa IFRS [IFRS podľa IAS 1.11 a IAS 8.5 zahŕňajú novovydávané štandardy s označením IFRS, pôvodné štandardy s označením IAS (ak sú ešte v platnosti), interpretácie s označením IFRIC a pôvodné interpretácie SIC (ak sú ešte v platnosti)]. Pre oblasť finančných nástrojov v súčasnosti sú tieto tri základné IFRS:
- IAS 32 – Finančné nástroje: Prezentácia,
- IAS 39 – Finančné nástroje: Vykazovanie a oceňovanie,
- IFRS 7 – Finančné nástroje: Zverejňovanie (ktorý nadobúda účinnosť 1. 1. 2007, avšak jeho skoršie uplatnenie je dovolené).
Vzhľadom na to, že od dátumu účinnosti Postupov účtovania v PÚ už uplynuli tri roky a vývoj v oblasti IFRS išiel veľmi dopredu, existujú určité rozdiely medzi týmito dvoma úpravami. V príspevku sa venujeme slovenskej právnej úprave, aj keď v niektorých prípadoch nutne využijeme poznatky z IFRS.
Definícia finančného nástroja a jej analýza
Finančný nástroj (§ 16 ods. 2 Postupov účtovania v PÚ) je právny vzťah, na základe ktorého vzniká finančné aktívum jednej zmluvnej strany a finančný záväzok alebo kapitálový nástroj druhej zmluvnej strany.
Slovenská právna úprava účtovníctva pre podnikateľov nedefinuje pojmy finančné aktíva a finančné pasíva, napriek tomu, že ich používa pri charakterizovaní finančného nástroja. Vymedzuje len obsah finančného majetku (zložky dlhodobého finančného majetku v § 13 ods. 8 Postupov účtovania v PÚ a zložky krátkodobého finančného majetku v § 17 ods. 10 Postupov účtov
