Cieľom príspevku je priblížiť genézu, súčasný stav a perspektívu slovenskej legislatívnej úpravy oceňovania, účtovania a vykazovania dlhodobých pohľadávok a záväzkov podnikateľov a poukázať na niektoré problematické aspekty ich oceňovania, účtovania a vykazovania v súčasnej hodnote.
Cieľom príspevku je priblížiť genézu, súčasný stav a perspektívu slovenskej legislatívnej úpravy oceňovania, účtovania a vykazovania dlhodobých pohľadávok a záväzkov podnikateľov a poukázať na niektoré problematické aspekty ich oceňovania, účtovania a vykazovania v súčasnej hodnote.
Súčasná hodnota a oceňovanie, účtovanie a vykazovanie dlhodobých pohľadávok a záväzkov
Oceňovanie je jedným z metodických prostriedkov účtovníctva. Rozumie sa ním spôsob vyjadrovania jednotlivých súčastí majetku a záväzkov v peňažných jednotkách pre potreby bežného účtovníctva, ako aj pre potreby účtovného vykazovania. Účtovná jednotka je teda povinná oceňovať majetok a záväzky (§ 24 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v z. n. p. – ďalej len „zákon o účtovníctve“):
- ku dňu uskutočnenia účtovného prípadu (prvotné ocenenie majetku a záväzkov),
- ku dňu, ku ktorému sa zostavuje účtovná závierka alebo k inému dňu v priebehu účtovného obdobia (súvahový deň), ak to vyžaduje osobitný predpis (precenenie majetku a záväzkov).
V zmysle platnej legislatívy (§ 25 ods. 1 zákona o účtovníctve) sa pohľadávky a záväzky (krátkodobé alebo dlhodobé) oceňujú menovitou hodnotou (pri ich vzniku) alebo obstarávacou cenou (pri odplatnom nadobudnutí alebo nadobudnutí pohľadávok vkladom do základného imania a pri prevzatí záväzkov).
Od roku 2003 v našej účtovnej legislatíve sa v súvislosti s oceňovaním, účtovaním a vykazovaním dlhodobých pohľadávok a neúročených (ale aj úročených, avšak nižšou ako obvyklou úrokovou