48/2005 F.s.
Usmernenie
Ministerstva financií Slovenskej republiky
k zákonu č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov
k niektorým problematickým oblastiam pri posudzovaní vyčíslenia
výšky základu dane z príjmov
Číslo: MF/009465/2005-721
Referenti: Ing. Ján Pohlod,
tel.: 02/59 58 34 12
Ing. Zdenka Kováčová,
tel.: 02/59 58 34 09
Svetlana Faiglová,
tel.: 02/59 58 34 15
Ing. Dalila Kutišová Luknárová,
tel.: 02/59 58 34 07
Ministerstvo financií Slovenskej republiky v záujme
zabezpečenia jednotného postupu pri posudzovaní niektorých
problematických oblastí vyčíslenia výšky základu dane z príjmov
podľa zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších
predpisov (ďalej len "zákon") vydáva podľa § 103 ods. 8 zákona SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej
len zákon SNR č. 511/1992 Zb.") toto usmernenie:
1. Zdanenie podielov na zisku vyplácaných obdobnou právnickou
osobou v zahraničí, ako je obchodná spoločnosť (družstvo) zriadená podľa predpisov platných v Slovenskej republike
Podľa § 3 ods. 2 písm. c) a
§ 12 ods. 7 písm. c) zákona,
predmetom dane nie sú podiely na zisku vyplácané po zdanení
obdobnou právnickou osobou v zahraničí, ako je obchodná spoločnosť
alebo družstvo zriadené podľa práva platného v Slovenskej
republike. Na účely uplatnenia citovaných ustanovení nie je
rozhodujúci spôsob vyčíslenia základu dane z príjmov a následne
spôsob zdanenia zisku a vyčíslenia podielu na zisku spoločníkov
(členov družstva), platný v krajine sídla obchodnej spoločnosti
alebo družstva. To znamená, že okrem bežného spôsobu zdanenia
základu dane vykázaného z výsledku hospodárenia upraveného
o príjmy a výdavky, ktoré nie sú súčasťou základu dane, môže byť
právnická osoba zdanená v krajine sídla aj iným spôsobom
(napríklad metódou prírastku obchodného majetku za zdaňovacie
obdobie).
Na prijaté podiely zo zisku sa vzťahujú ustanovenia § 3 ods. 2 písm. c),
§ 12 ods. 7 písm. c) a
§ 52 ods. 24 zákona aj
vtedy, ak právnická osoba so sídlom v zahraničí je oslobodená od
dane podľa príslušných zákonov štátu, v ktorom má sídlo.
2. Zahrnovanie kurzových rozdielov do základu dane
2.1 Kurzové rozdiely z ocenenia majetku a záväzkov zaúčtované
k 31. decembru 2003
Podľa § 17 ods. 17 a § 52 ods. 14 zákona
v zdaňovacom období
roka 2003 daňovník nezahrnoval do základu dane kurzové rozdiely
z ocenenia majetku a záväzkov zahrnuté do výsledku hospodárenia ku
dňu zostavenia účtovnej závierky. Nadobudnutím účinnosti zákona
č. 659/2004 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon, došlo v
§ 17 ods. 17 zákona k úprave, na základe ktorej daňovník zahrnuje do
základu dane kurzové rozdiely z nerealizovaného inkasa pohľadávok
alebo neuhradených platieb záväzkov ku dňu, ku ktorému sa
zostavuje účtovná závierka (ďalej len "nerealizované kurzové
rozdiely") v súlade s účtovníctvom. Výnimkou je len prípad, ak
doručí správcovi dane oznámenie o nezahrnovaní nerealizovaných
kurzových rozdielov do základu dane v zdaňovacom období, v ktorom
o nich účtuje (ďalej len "oznámenie"). V takomto prípade
nerealizované kurzové rozdiely zahrnie do základu dane v tom
zdaňovacom období, v ktorom došlo k inkasu pohľadávky alebo platbe
záväzku.
Podľa tretej vety § 52 ods. 39 tohto zákona, kurzové rozdiely
nezahrnuté do základu dane za zdaňovacie obdobie roka 2003, sa
zahrnú do základu dane počnúc zdaňovacím obdobím, za ktoré je po
31. decembri 2004 podávané daňové priznanie, najneskôr však
v zdaňovacom období, ktoré sa končí 31. decembrom 2007.
Ustanovenie § 52 ods. 39 umožňuje zahrnúť v jednotlivých
zdaňovacích obdobiach do základu dane nerealizované kurzové
rozdiely vykázané za zdaňovacie obdobie roka 2003 v lehote do
31. decembra 2007, a to vo výške podľa rozhodnutia daňovníka,
pričom nie je rozhodujúca skutočnosť, či daňovník bude za ďalšie
zdaňovacie obdobia uplatňovať pri zahrnovaní nerealizovaných
kurzových rozdielov do základu dane postup podľa účtovníctva alebo
postup podľa § 17 ods. 17 na základe doručeného oznámenia,
a rovnako nie je rozhodujúce ani to, či v období pred
31. decembrom 2007 došlo k inkasu tých pohľadávok alebo platbe
tých záväzkov, z ktorých kurzové rozdiely neboli zahrnuté do
základu dane v roku 2003. Ustanovenie § 52 ods. 39 zákona upravuje
teda osobitným spôsobom zahrnovanie nerealizovaných kurzových
rozdielov, vykázaných za zdaňovacie obdobie roku 2003, do základu
dane. Tieto kurzové rozdiely daňovník teda nemusí zahrnúť do
základu dane v tom zdaňovacom období, v ktorom došlo k inkasu
pohľadávky alebo k platbe záväzku, ako to vyplýva z ustanovenia
§ 52 ods. 37 zákona.
2.2 Lehoty na podanie oznámenia správcovi dane
Podľa § 17 ods. 17 zákona oznámenie sa podáva správcovi dane
pred začatím toho zdaňovacieho obdobia, za ktoré sa daňovník
rozhodne nezahrnovať kurzové rozdiely do základu dane. Rovnako
daňovník je povinný v zdaňovacom období, v ktorom sa rozhodne
ukončiť nezahrnovanie kurzových rozdielov do základu dane, doručiť
správcovi dane oznámenie o ukončení ich nezahrnovania do základu
dane a v tomto zdaňovacom období je súčasne povinný do základu
dane zahrnúť aj tie kurzové rozdiely, ktoré neboli do základu dane
zahrnuté za predchádzajúce zdaňovacie obdobie (obdobia) na základe
uplatneného oznámenia podaného správcovi dane. Nezahrnovanie
kurzových rozdielov do základu dane za zdaňovacie obdobie 2004
resp. počnúc uvedeným obdobím uplatnil daňovník (resp. uplatní) doručením oznámenia správcovi dane podľa
§ 52 ods. 39 zákona
v lehote podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie roku
2004. Vzhľadom na skutočnosť, že zákon č. 659/2004 Z.z. nadobudol
účinnosť od 1. januára 2005, ak sa daňovník rozhodne začať
uplatňovať osobitný spôsob zahrnovania kurzových rozdielov do
základu dane až počnúc zdaňovacím obdobím roku 2005, lehota pre
doručenie oznámenia je do konca roku 2005. Oznámenie môže daňovník
doručiť správcovi dane v rokoch 2004 - 2007 aj opakovane (t.j., ak
daňovník doručí správcovi dane oznámenie o ukončení nezahrnovania
kurzových rozdielov do základu dane, môže následne znova doručiť
oznámenie o nezahrnovaní kurzových rozdielov do základu dane
v ďalšom resp. ďalších zdaňovacích obdobiach, v lehote ustanovenej
v zákone).
3. Zdanenie príjmov z prenájmu plynúcich daňovníkovi s obmedzenou
daňovou povinnosťou
Príjmy plynúce zo zdrojov na území Slovenskej republiky
daňovníkovi s obmedzenou daňovou povinnosťou, ktoré podliehajú
dani vyberanej zrážkou, sú vymedzené v § 43 ods. 2 a
3 zákona.
Príjmy z nájomného (vrátane finančného prenájmu) alebo iného
využitia nehnuteľnosti alebo hnuteľných veci, umiestnených na
území Slovenskej republiky, uvedené v § 16 ods. 1 písm. e) v štvrtom bode zákona,
nepodliehajú dani vyberanej zrážkou, ale
z týchto príjmov sa v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 zákona
vykonáva zabezpečenie dane vo výške sadzby dane podľa § 15 zákona.
Ak ide o príjem z prenájmu nehnuteľnosti, plynúci daňovníkovi,
ktorý je fyzickou osobou, na účely výpočtu sumy na zabezpečenie
dane sa použije zdaniteľný príjem znížený o 25%. Uvedený spôsob
zdanenia sa použije len na prípady, keď príjmy plynú rezidentom
štátov, s ktorými Slovenská republika nemá uzatvorenú zmluvu
o zamedzení dvojitého zdanenia.
Príjmy plynúce zo zdrojov na území Slovenskej republiky
daňovníkovi s obmedzenou daňovou povinnosťou, ktorý je rezidentom
takého štátu, s ktorým Slovenská republika uzatvorila zmluvu
o zamedzení dvojitého zdanenia, sa zdania spôsobom a vo výške
určenej zmluvou. Takýto postup vyplýva z § 1 ods. 2 zákona, podľa
ktorého medzinárodná zmluva má prednosť pred zákonom. Režim
zdanenia konkrétneho druhu príjmov vždy vyplýva z obsahu
príslušnej zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia. Napríklad, ak
podľa zmluvy príjem z prenájmu priemyselného, obchodného alebo
vedeckého zariadenia spadá do kategórie príjmov označovaných ako
"zisky podnikov" (čl. 7 modelovej zmluvy OECD), potom ide
o príjem, ktorý je zdaniteľný na území Slovenskej republiky, len
ak daňovník na našom území podniká prostredníctvom stálej
prevádzkarne a ak predmetný príjem súvisí s činnosťou tejto stálej
prevádzkarne.
Ak podľa zmluvy príjem z prenájmu (t.j. za použitie alebo
právo na použitie) priemyselného, obchodného alebo vedeckého
zariadenia je zaradený medzi "licenčné poplatky" (čl. 12 modelovej
zmluvy OECD), ide o príjem, z ktorého daň sa delí medzi štát
zdroja príjmu a štát daňovej rezidencie skutočného vlastníka
príjmu. Zo znenia väčšiny zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia
vyplýva, že daň, ktorá podľa zmluvy prináleží krajine zdroja
príjmu, sa riadi jej vnútroštátnymi daňovými predpismi, pričom
však nesmie presiahnuť zmluvou ustanovené percento z hrubej sumy
licenčných poplatkov. Zmluva v tomto prípade ustanovuje len
maximálnu výšku dane, ktorú je možné vybrať v krajine zdroja
príjmu, nie však spôsob zdanenia príjmu.
Vzhľadom na uvedené, ak sú podľa konkrétnej zmluvy príjmy
z prenájmu zaradené pod licenčné poplatky, daňovník na území
Slovenskej republiky vysporiada daň z týchto príjmov podaním
daňového priznania, pričom si môže tieto príjmy znížiť o daňové
výdavky. Daň takto vypočítaná nesmie prekročiť maximálnu sumu dane
ustanovenú príslušnou zmluvou o zamedzení dvojitého zdanenia. Na
zabezpečenie dane v súlade s § 44 ods. 2 zákona sú platitelia
príjmu povinní zo zdaniteľných príjmov zraziť preddavok na túto
daň vo výške sadzby dane podľa § 15 zákona, maximálne však do
výšky sadzby dane, ktorú pre zdaniteľný príjem ustanovuje
príslušná zmluva o zamedzení dvojitého zdanenia. Suma preddavku
zrazená vo výške určenej podľa zmluvy sa vysporiada pri podaní
daňového priznania, v ktorom sa vymedzí základ dane pre zdaniteľný
príjem. Rovnako sa postupuje aj v prípade, ak platiteľ príjmu
vykonal zabezpečenie dane sadzbou dane vo výške ustanovenej
v § 15 zákona, napriek tomu, že zmluva ustanovuje nižšiu sadzbu
dane. Aj suma tohto vyššieho zabezpečenia dane sa vysporiada pri
podaní daňového priznania.
4. Uplatňovanie daňových odpisov pri zmene zdaňovacieho obdobia
z kalendárneho roka na hospodársky rok
Pri zmene účtovného a zdaňovacieho obdobia z kalendárneho roka
na hospodársky rok a naopak, je daňovník povinný podať daňové
priznanie za zdaňovacie obdobie ukončené dňom predchádzajúcim dňu
zmeny (§ 41 ods. 11 zákona). Ide o samostatné zdaňovacie obdobie,
za ktoré ako celok uplatňuje daňovník aj preukázateľné výdavky
vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov. Podľa
§ 22 ods. 11 zákona má daňovník právo uplatniť za toto zdaňovacie
obdobie daňové odpisy vo výške ročných odpisov vypočítaných podľa
§ 27 alebo § 28 zákona.
Inak treba posudzovať odpisy vypočítané podľa § 26 ods. 6 až 8 zákona, ktoré sú v súlade
s § 26 ods. 9 zákona určované
s presnosťou na celé kalendárne mesiace (napr. odpisy foriem,
modelov, šablón). Tieto sa uplatnia len za taký počet mesiacov,
ktorý zodpovedá dĺžke trvania zdaňovacieho obdobia v mesiacoch
počítaných od začiatku zdaňovacieho obdobia do dňa
predchádzajúceho dňu zmeny.
5. Zmluvy o finančnom prenájme uzatvorené po 1. januári 2004
Opatrenie Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 23
054/2002-92 v znení opatrenia č. 25 167/2003-92 účinného do
31. decembra 2004 stanovilo, že nájomca predmet finančného
prenájmu účtoval na ťarchu príslušného účtu majetku v ocenení
rovnajúcom sa istine u prenajímateľa so súvzťažným zápisom
v prospech účtu 474 - Záväzky z nájmu, pričom spôsob vykazovania
základu dane pri zahrnovaní nákladov vzťahujúcich sa k poplatkom
za vyhotovenie a uzatvorenie lízingovej zmluvy nebol v uvedenom
prípade jednoznačný.
Až Opatrenie Ministerstva financií Slovenskej republiky
č. 10069/2004-74, ktoré nadobudlo účinnosť 1. januára 2005,
stanovuje, že náklady vzniknuté s obstaraním hmotného majetku
formou finančného prenájmu, ktoré nie sú súčasťou istiny (účet
474) sa účtujú na účet 042.
Z uvedeného dôvodu, ak nájomca zahrnul zmluvný poplatok
v zdaňovacom období roku 2004 jednorazovo do daňových výdavkov, je
tento náklad uznaný za daňový výdavok v tomto období. Rovnako je
akceptovaný aj postup, pri ktorom bol tento náklad zahrnovaný do
daňových výdavkov postupne prostredníctvom odpisov odpisovaného
majetku.
6. Zmluvy o nájme pri dojednaní práva kúpy prenajatej veci
uzatvorené do 31.12.2003
Podľa § 52 ods. 17 zákona sa na zmluvy o nájme pri dojednaní
práva kúpy prenajatej veci, ktoré boli uzatvorené do 31. decembra
2003, použije aj po 1. januári 2004 doterajší predpis, t.j.
ustanovenia zákona č. 366/1999 Z.z.
Z uvedeného vyplýva, že napr. pri týchto zmluvách si daňové
odpisy prenajatého majetku naďalej uplatňuje prenajímateľ. Ak
príjem z prenájmu plynie daňovníkovi s obmedzenou daňovou
povinnosťou, je naďalej použitá sadzba dane vyplývajúca
z ustanovenia § 36 ods. 1 písm. b) zákona č. 366/1999 Z.z., t.j.
osobitná sadzba dane vo výške 1%. Rovnako podmienkou pre uznanie
zaúčtovaného nájomného v daňových výdavkoch je v súlade s § 23 ods. 3 písm. e) a
§ 24 ods. 3 zákona č. 366/1999 Z.z. aj
zaplatenie nájomného.
Ustanovenia zákona č. 366/1999 Z.z. sa však nepoužijú na limit
výšky nájomného dopravných prostriedkov z dôvodu, že postup pri
zahrnovaní nájomného je upravený osobitne v § 52 ods. 16 zákona.
7. Daň z pridanej hodnoty zaplatená slovenským platiteľom dane
v zahraničí
Slovenský platiteľ DPH, ktorý v inom členskom štáte zaplatí
daň z pridanej hodnoty, nemá nárok na jej vrátenie v tuzemsku, ale
môže si uplatniť nárok na vrátenie (refundáciu) dane v tom
členskom štáte, v ktorom bola zaplatená za podmienok platných
v príslušnom členskom štáte.
Takto zaplatená daň z pridanej hodnoty v inom členskom štáte,
na ktorú nie je nárok na odpočítanie v tuzemsku, sa podľa § 19 ods. 3 písm. k) zákona
považuje za daňový výdavok za predpokladu,
že samotné obstaranie predmetov alebo služieb v zahraničí je
uznaným daňovým výdavkom podľa § 19 zákona.
V prípade, ak pôjde o obstaranie takých predmetov a služieb,
ktoré nie sú uznaným daňovým výdavkom [napríklad podľa § 21 ods. 1 písm. h) zákona],
potom ani zaplatená DPH v zahraničí nie
je uznaným daňovým výdavkom.
Nárok na uplatnenie vrátenia (refundáciu) dane vzniká
v príslušnom členskom štáte podľa práva členského štátu, ale
zvyčajne až v nasledujúcom kalendárnom roku pri splnení podmienok
požadovaných legislatívnou úpravou príslušného členského štátu.
Uplatnenie nároku na vrátenie teda neznamená, že daň bude
automaticky aj vrátená. Vrátenie DPH slovenskému platiteľovi dane
v zahraničí sa zahrnie do príjmov - základu dane v tom zdaňovacom
období, v ktorom dôjde k jej vráteniu na základe oznámenia
príslušného členského štátu (resp. pripísaniu na účet).
8. Dary poskytnuté v súvislosti s výkonom činnosti podľa § 6
Podľa § 3 ods. 2 písm. a) zákona sú predmetom dane dary
poskytnuté v súvislosti s výkonom činnosti podľa § 6 zákona, čo
znamená, že takto poskytnutá hodnota darov sa zahrnie do príjmov
z činnosti, na ktoré boli dary poskytnuté. Napríklad zubný lekár
dostal dar - zubné lekárske kreslo v súvislosti s výkonom
činnosti, a preto hodnotu tohto kresla zahrnie medzi príjmy podľa
§ 6 ods. 1 písm. c) zákona, t.j. príjmy z podnikania vykonávaného
podľa osobitných predpisov.
V tomto prípade daňovník uplatní postup podľa § 17 ods. 3 písm. g) zákona, t.j. do
zdaniteľných príjmov v roku prijatia
tohto daru zahrnie len pomernú časť príjmov, zodpovedajúcu výške
odpisu uplatneného v daňových výdavkoch. Znamená to, že ak
daňovník dostal dar, ktorý je hmotným majetkom, hodnotu daru
zahrnie do základu dane postupne vo výške odpisov darovaného
majetku [§ 17 ods. 3 písm. h) zákona]. Uplatní sa tak podobný
postup ako pri dotácii, podpore a príspevku podľa § 17 ods. 3 písm. h) zákona.
9. Príspevok zamestnávateľa na stravovanie a jeho zahrnovanie do
daňových výdavkov
V súlade s ustanovením § 19 ods. 2 písm. c) štvrtým bodom zákona, daňovým výdavkom sú
príspevky na stravovanie zamestnancov
poskytované za podmienok ustanovených osobitným predpisom.
Podmienky pre poskytovanie príspevku na stravovanie sú uvedené
v § 152 Zákonníka práce. V súlade s ustanovením
§ 152 ods. 3 Zákonníka práce, zamestnávateľ prispieva na stravovanie vo výške
najmenej 55% z ceny jedla, najviac však na každé jedlo do výšky
55% stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12
hodín. Z uvedeného vyplýva, že ak 55% z ceny jedla presahuje 55%
zo sumy stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až
12 hodín, ktorá je ustanovená opatrením vydávaným Ministerstvom
práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky podľa § 5 ods. 2 zákona č. 283/2002 Z.z.
o cestovných náhradách (ďalej len
"opatrenie ministerstva práce"), ktorá napríklad v súčasnom období
je 80 Sk, je 55% z tejto sumy stravného, ustanovenej opatrením
ministerstva práce, uznaných za daňový výdavok. Ak 55% z ceny
jedla je suma rovná, resp. nižšia ako limit 55% zo sumy stravného
poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín
ustanovenej opatrením ministerstva práce, je za daňový výdavok
uznaný zamestnávateľom poskytnutý príspevok vo výške najmenej 55%
z ceny jedla, limitovaný sumou vypočítanou zo stravného
poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín
vyhlasovanou opatrením ministerstva práce (t.j. v uvedenom prípade
môže byť príspevok poskytnutý až do výšky ceny jedla).
Výška príspevku zahrnovaného do daňových výdavkov podľa § 19 ods. 2 písm. c) bod 4 zákona
sa vypočíta z ceny jedla v súlade
s § 22 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty.
10. Zahrňovanie tvorby opravnej položky do daňových výdavkov podľa
§ 20 ods. 14 a § 52 ods. 18 zákona
V súlade s § 20 ods. 14 zákona je daňovým výdavkom tvorba
opravných položiek k pohľadávkam, pri ktorých je riziko, že ich
dlžník úplne alebo čiastočne nezaplatí, ktoré boli zahrnuté do
príjmov /účtované do výnosov/, alebo ak ide o daňovníka, ktorý
vykonáva obchodnú činnosť spočívajúcu v poskytovaní
spotrebiteľských úverov aj tvorba opravnej položky na časť
pohľadávky vzťahujúcu sa na istinu a úrok zahrnutý do príjmov zo
spotrebiteľského úveru. Možnosť tvorby opravnej položky je
podmienená uplynutím zákonom stanoveného počtu mesiacov podľa
§ 20 ods. 14 písmenách a) až d) od splatnosti pohľadávky, pričom
daňovým výdavkom je vždy po uplynutí každých troch mesiacov 25%
z menovitej hodnoty pohľadávky bez jej príslušenstva.
V súlade s uvedeným, daňovým výdavkom je tvorba opravných
položiek, ktoré boli zahrnuté do príjmov (s výnimkou tvorby
opravnej položky daňovníka, ktorý vykonáva obchodnú činnosť
spočívajúcu v poskytovaní spotrebiteľských úverov, ktorému sa za
daňový výdavok uzná aj tvorba opravnej položky k pohľadávke
vzťahujúcej sa na istinu). Uvedené ustanovenie § 20 ods. 14 preto
nie je možné použiť na postúpené pohľadávky.
Zároveň výška opravnej položky zahrnovanej do daňových
výdavkov je viazaná na menovitú hodnotu pohľadávky, t.j. hodnotu,
súčasťou ktorej je aj daň z pridanej hodnoty. Na základe
prechodných ustanovení § 52 ods. 18 zákona, sa ustanovenie
§ 20 ods. 14 zákona použije na pohľadávky, ktoré vznikli po nadobudnutí
účinnosti zákona t.j. od 1. januára 2004.
Ustanovenie § 52 ods. 18 zákona rieši len možnosť ďalšej
tvorby opravných položiek k nepremlčaným pohľadávkam, pri ktorých
je riziko, že ich dlžník úplne alebo čiastočne nezaplatí, ktoré
boli zahrnuté do príjmov do 31. decembra 2003, pričom ich
splatnosť nastala po 31. decembri 2001. Tvorba týchto opravných
položiek sa uzná do daňových výdavkov vo výške a podľa podmienok
uvedených v § 25 ods. 1 písm. v) treťom bode zákona č. 366/1999 Z.z. o daniach z príjmov
v znení neskorších predpisov, ak ide
o pohľadávky, ktoré vznikli do 31. decembra 2003. Za vznik
pohľadávky sa považuje povinnosť účtovať o pohľadávke v súlade
s účtovníctvom (deň uskutočnenia účtovného prípadu). Splatnosťou
pohľadávky je dohodnutý termín úhrady pohľadávky.
Ing. Adrián Belánik, v.r.
generálny riaditeľ sekcie daňovej a colnej