V tomto vydaní časopisu prinášame komentár k rozsudku Súdneho dvora EÚ k predbežnej otázke týkajúcej sa uplatnenia DPH v prípade využívania služobných vozidiel zamestnancom na súkromné účely – C‑288/19 QM proti Finanzamt Saarbrücken.
Predmet sporu
Spoločnosť QM, luxemburská správcovská spoločnosť spravujúca investičné fondy, poskytla svojim dvom zamestnancom, ktorí pracujú v Luxembursku a majú bydlisko v Nemecku, dve vozidlá. Tieto vozidlá boli používané na služobné, ako aj na súkromné účely.
V rokoch 2013 a 2014 bolo jedno z týchto vozidiel poskytnuté jednému zo zamestnancov bezodplatne, zatiaľ čo v prípade druhého zamestnanca za protihodnotu - ročný poplatok odpočítaný z jeho platu.
Spoločnosť QM podlieha v Luxembursku zjednodušenému daňovému režimu. V tomto členskom štáte poskytnutie oboch vozidiel nepodliehalo DPH a ani nezakladalo právo na odpočítanie DPH zaplatenej na vstupe z týchto vozidiel.
V novembri 2014 sa spoločnosť QM zaregistrovala pre DPH v Nemecku. V priebehu roka 2015 priznala DPH na výstupe za poskytnutie týchto vozidiel za roky 2013 a 2014. Nemecký daňový úrad tieto DPH priznania akceptoval, avšak následne spoločnosť QM podala odvolanie proti daňovým výmerom vydaným na základe týchto DPH priznaní, ktoré správca dane zamietol.
Spoločnosť QM namietala, že neboli splnené podmienky na zdanenie poskytnutia vozidla, keďže:
-
nejde o poskytnutie služieb za protihodnotu, pričom nanajvýš využívanie vozidla zamestnancom, ktorý sa finančne podieľal na nákladoch, možno považovať za poskytnutie služieb za čiastočnú protihodnotu,