Neoddeliteľnou súčasťou fungovania mechanizmu dane z pridanej hodnoty je právo na odpočítanie DPH. Toto právo predstavuje základnú zásadu, ktorá je vlastná systému DPH a ktorú v podstate nemožno obmedziť. Uvedená zásada, vyplývajúca zo Smernice 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, bola transponovaná aj do slovenského zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v z. n. p. (ďalej len „zákon o DPH“). Na druhej strane však túto zásadu nemožno chápať ako „absolútne právo platiteľa na odpočet DPH“.
Spochybnenie a následné nepriznanie práva na odpočítanie DPH je najčastejším dôvodom daňových dorubov zo strany daňových úradov, predmetom odvolacích konaní a následne súdnych konaní. Posúdením oprávnenosti odpočítania DPH sa v mnohých rozsudkoch zaoberá aj Súdny dvor EÚ.
Právo na odpočítanie DPH podľa slovenského práva
Základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu DPH zo zdaniteľného obchodu je vznik daňovej povinnosti. V tejto súvislosti je však potrebné zdôrazniť, že nepostačuje len samotné uvedenie DPH na faktúre, podstatné je, aby došlo k vzniku daňovej povinnosti v intenciách ustanovenia § 19 zákona o DPH, t. j. z titulu skutočného dodania tovaru alebo dodania služby, pri ktorých podľa zákona daňová povinnosť vzniká.
Táto podmienka teda nie je splnená len pri formálnom uvedení DPH na faktúre za plnenie, ktoré predmetom dane vôbec nie je, alebo za plnenie oslobodené od dane, prípadne za formálne deklarované obchody bez reálneho podkladu. Uvedená podmienka pre odpočítanie DPH vyplýva z § 49 ods. 1 zákona o DPH.
Dôležité tiež je, aby DPH, ktorá predstavuje vznik daňovej povinnosti, bola voči platiteľovi – kupujúcemu aj uplatnená, napr. v prípade tuzemskej dodávky, aby dodávateľ žiadal jej úhradu práve od kupujúceho, nie od inej osoby.
Samotný vznik daňovej povinnosti a uvedenie DPH na faktúre vo väzbe na nárok na odpočítanie DPH u kupujúceho však nestačí, pretože na strane platiteľa ako príjemcu zdaniteľného plnenia musí byť preukázané, že prijaté plnenia obstaral na účely uskutočňovania svojich vlastných zdaniteľných plnení (na účely svojho podnikania). Rozsah dane, ktorá môže byť odpočítaná, závisí od toho, na akú činnosť platiteľa (aký výstup) bude prijaté plnenie použité. Uvedené upravuje ustanovenie § 49 ods. 2 až 4 zákona o DPH.
Okrem uvedených vecných podmienok pre odpočítanie DPH zákon o DPH upravuje v ustanovení § 51 ods. 1 aj formálne preukázanie nároku na odpočítanie DPH dokladom na účely DPH, a to faktúrou, dovozným dokladom alebo uvedením dane v evidencii pre DPH (prípad cezhraničných služieb).
Vplyv rozhodnutí Súdneho dvora EÚ pri aplikácii DPH
Rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v oblasti DPH podávajú principiálny výklad zásad uplatňovania tejto dane a národné súdy sú potom pri svojom rozhodovaní viazané stanoviskom Súdneho dvora EÚ v danej alebo obdobnej veci. Posúdením predbežnej otázky poskytuje Súdny dvor EÚ záväznú interpretáciu aplikácie príslušnej komunitárnej právnej normy, v danom prípade smernice k DPH. Súdny dvor EÚ nerozhoduje priamo vo veci, ktorú rieši národný súd, ale len dáva národnému súdu „návod“, ako má aplikovať právo Európskeho spoločenstva v danom konkrétnom prípade.
Prejudicialita vo vzťahu k Súdnemu dvoru EÚ je v SR premietnutá v ust. § 109 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v z. n. p. (ďalej len „OSP“). Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodn